Ani vo sne by jej nenapadlo, čo budeme riešiť 28 rokov po revolúcii

Zuzana Mistríková, tvár Nežnej revolúcie. Ako členka hnutia Verejnosť proti násiliu nanovo definovala budúcnosť štátu .  Aj ako líderka študentského hnutia a neskôr členka parlamentu. Dnes je  producentkou najvýznamnejších slovenských filmov a držiteľka mnohých ocenení, naposledy Národnej ceny Slnko v sieti za Najlepší film roka 2016. Zuzana Mistríková odpovedá na tri otázky DALITO.

Prieskum IVO ukázal, že 28 rokov po Nežnej revolúcii ju 53 percent vníma pozitívne.. Je to veľa či málo? Boli ste predsa len tvár Nežnej revolúcie.

Celý kontext prieskumu nepoznám, ale počula som, že 53 percent vníma November pozitívne a 19 percent negatívne – podľa mňa je podstatné najmä to negatívne vymedzenie. Ja by som to vnímala ako výsledok celkového vývoja spoločnosti. Ak sa v nej 19 percent obyvateľov cíti byť „na okraji“, resp zápasí s nejakými zásadnými existenčnými problémami (ktoré nemusia byť nutne len sociálneho charakteru), tak je toho prapôvodnou príčinou podľa nich samozrejme November. Určite nejaká časť z nich – tak ako vždy – vníma minulosť nostalgicky („vtedy bolo lepšie“). Hlavne si ale myslím, že sa nemáme pozastavovať na tým, že ako je možné, že tí ľudia takto November vnímajú, ale pátrať to tom, či má ich pocit skutočnú príčinu. A či nie je výsledkom toho, že nie sme spoločnosť vnímavá voči „neúspešným“, či sociálne znevýhodneným. A skúsiť s tým niečo spraviť.

27  rokov po 17. novembri sa do NR SR dostali vďaka voličom neonacisti. Predpokladám, že keď ste sa angažovali vo VPN ani vám to vo sne nenapadlo, že toto raz budeme na Slovensku riešiť. 

Nenapadlo. Ani to, že budeme ešte niekedy rozmýšľať nad priklonením sa „na Východ“. Zdá sa mi, že máme „krátku pamäť“. Opäť by som sa ale zamyslela nad tým, či to, že pomerne veľká časť mladej generácie nie je schopná kritického myslenia, nepozná našu vlastnú minulosť, resp. nie je schopná vnímať ju v súvislostiach, nie je zásadný problém. Pripomínam, že ak sú deti nevzdelané, nie je to ICH problém.

Je niečo, na čo sme po tých rokov zabudli a berieme to ako samozrejmosť?

Česká televízia vysielala tieto týždne nemeckú minisériu Pod jedným nebom. Odohráva sa v Berlíne 70tych rokoch – východnom i západnom. Veľmi poučné. Mnohí videli český seriál Nebo pod hlavou. Alebo film Učiteľka… Je to často v drobných detailoch. Právo na dôstojnosť, na rozhodovanie o svojom živote. Na rešpekt a slušnosť. Mali by sme si dávať pozor na každé – čo i len drobné – porušenie tohto nášho práva, pretože to znamená opätovné akceptovanie stavu, kedy nami môže niekto manipulovať.