Beblavý: „Byť v politike je ako prechod kanálom. Nie je vábny, ale má zmysel.”

Vyrastal v rodine ekonómov a manažérov, kde bol vstup do politiky tabu. Má bakalársky titul z divadelnej réžie i z ekonómie, ktorú doštudoval na prestížnej škótskej University of St Andrews (jej absolventmi sú i britský princ William a vojvodkyňa Kate). Poslanec NR SR Miroslav Beblavý o podrazoch, korupcii, riešeniach, životných úspechoch i ambíciách svojej novej politickej strany SPOLU− občianska demokracia.

Zišla sa vám divadelná réžia aj v politike? Hovorí sa, že je to tiež také divadlo.

Umenie divadelného režiséra je presvedčiť ľudí, aby urobili a presvedčivo stvárnili to, čo od nich chcete. Tam nefungujú hrozby ani nútenie. Musíte ľudí nadchnúť, dostať ich tam, kde ich chcete mať. To sa hodí v každej práci s ľuďmi.

Čo rozhodlo o vašom vstupe do politiky? Boli ste, okrem iného, aj novinárom.

Po návrate zo Škótska som ako externý expert spolupracoval s ministrami Dzurindovej vlády na zmenách v štátnej správe. Potom ma zavolali robiť reformy na ministerstvo práce. Tam som pocítil, že ak chcete robiť veľké zmeny a nie ste politik, závisíte od politikov. Povedal som si, že ak by som sa ešte niekedy mal vrátiť, už ako politik s mandátom meniť veci.

Nezamávalo s vami, že ste boli na ministerstve práce najmladší tajomník v histórii?

Bola to veľká skúška osobnosti aj charakteru. No pomohlo mi aj to, že som bol dosadený pre odborné znalosti a nie, že som s niekým kamarát či straník. Moji podriadení rýchlo zistili, že hľadám riešenia a počúvam ich. Plus, nemám problém so stresom, pokiaľ je z práce. Stres mám voči podrazom a intrigám.

Ako viete spracovať podrazy?

Závisí aké. Snažím sa nebyť paranoidný, nebrať veci osobne a byť otvorený vysvetleniam. No keď je jasné, že ma niekto podrazil, konám radikálne a rýchlo. Napríklad som dlho držal chrbát a spolupracoval s kolegami v Sieti − Procházkom a Hrnčiarom. No keď som sa stopercentne presvedčil, že nás všetkých podrazili a idú do Ficovej vlády, napriek dohodám a sľubom, bez zaváhania som odišiel.

S pánom Procházkom už nie ste v kontakte?

Odvtedy som ho stretol len raz na ulici. Pozdravili sme sa, ale to je všetko.

Dali by ste mu ešte šancu s vami spolupracovať?

Úprimne povedané, neviem na to reagovať. To je také nereálne, že to nemá význam riešiť. Ani z jeho strany, ani z mojej.

Ale aj po odchode zo Siete si vás on vedel predstaviť na mieste šéfa VšZP…

Ponuky predtým boli ešte lákavejšie. Len ide o to, prečo ste v politike. Ak pre funkciu, je kľúčové, či dostanete dobrú ponuku. Zoberiete ju a neriešite. Ale ak preto, aby ste niečo skutočne zmenili, zaujíma vás aj to, aký je ten mandát, akú máte silu, aký je tím. Pri Ficovej vláde bolo jasné, že mandát ani tím nie je. Preto som to nikdy nevnímal ako nejakú super lákavú ponuku. Lebo ak vám ide o skutočnú zmenu, vo Ficovej vláde sa skutočné zmeny nedejú.

Nikdy ste si nepovedali, že v politike mrháte svojím potenciálom?

Nie. Považujem to za jednu z najlepších šancí, ako zmeniť život ľudí. Podarilo sa mi presadiť rôzne menšie i väčšie zmeny. Politiku som vždy bral ako prechod kanálom. Nie je veľmi vábny, ale má svoj veľký zmysel. Hlavne, ak je človek schopný znášať ten smrad a sám sa nestať jeho súčasťou.

Veríte svojej novej politickej strane? A… budete lídrom?

Ako tínedžer som mal tričko s nápisom  Nič zlé sa nestane, ak budem viac pracovať. Keď sa ľudia snažia, vedia veľa vecí vyriešiť. V tomto zmysle verím sebe aj tímu strany Spolu – občianska demokracia. Máme na to. Či budem lídrom, musia zvoliť jej členovia. Vladimír Mečiar mal svoju stranu, aj Robert Fico. Ale u každého slušného politika je to opačne. Musí sa o dôveru uchádzať.

Chce sa vám po SDKÚ-DS a Sieti začínať v 40 s novou stranou zase odznova?

Pracujem od sedemnástich rokov a práce som sa nikdy nebál. Skôr som si po skončení v Sieti kládol otázku, ako mi budú ľudia ešte veriť? No pochopil som, že ľudia vedia chybu odpustiť, ak vidia dobrý úmysel, dodržanie slova a dôveryhodnosť. To sa mi podarilo nestratiť aj za cenu, že teraz nesedím vo vláde ani v bavoráku.

Veľa mladých ostáva po štúdiu v zahraničí aj žiť. Čím to podľa vás je?

Väčšina mladých chce žiť tu. Otázka je, čo im bráni a ako prekážky odbúravať? V podstate im prekáža to, čo nám – pocit korupcie, že neplatia rovnaké pravidlá pre všetkých, chýbajú kvalitné školy, zdravotníctvo, nízke mzdy. To treba riešiť a dať im nádej, že to ide dobrým smerom. Neočakávajú, že Nemecko tu bude zajtra, ale už nie sú ochotní akceptovať večnú výhovorku, že nie sme západná Európa.

Vystrašila vás vládna kríza? Do parlamentu by sa vaša nová strana nedostala.

Mali sme plán B. Pri pánovi Dankovi sme tušili, že môže niečo nastať. Keby bola šanca vymeniť túto vládu za niečo poriadne, nech sa to stane aj zajtra. Aj za cenu, že ja tam nebudem, to by ma najmenej trápilo. Určite by pre Slovensko bolo dobré, ak by sme Fica dokázali vymeniť niečím lepším. Čo by ma trápilo viac, že súčasný stav opozície nie je taký, aby mala silu prebrať zodpovednosť.

Čím lepším?

Vláda by mala spĺňať dve veci – vydržať a dokázať merateľne pohnúť témami, ktoré ľudí trápia. Napríklad jeden meter pre všetkých. Nie je to len o tom, zavrieť nejakého politika, ale skôr o rozviazaní rúk prokuratúre a vyšetrovateľom, o zlepšení fungovania štátu. Aby to nebolo tak, že niekto si veci na úradoch vybaví, lebo tam má známych, druhý nie. Treba riešiť zdravotníctvo, školstvo a ekonomiku, aby umožnila vyššie platy a potom ich aj vybojovať.

Kde je problém? Lebo o zvyšovaní miezd sa hovorí stále.

Ciele sú jasné, dostať sa k nim nie je jednoduché. Buď sa musíte pobiť so silnými záujmovými skupinami, ktorým tento stav vyhovuje. Alebo musíte urobiť niečo nepopulárne. Alebo mať odvahu ísť do ťažkých stretov napríklad  so skupinami okolo silových zložiek. A zároveň mať odbornosť, tú silu, plán a vôľu. Táto vláda už v sebe nemá vôľu ani oheň a aj odbornosť je otázna.

Táto vláda je dosť všeobecné. Koho v nej si vážite?

Vo vláde máte len troch ministrov, ktorí majú serióznejšiu snahu a plán. No aj tí sú pomerne striktne limitovaní zvyškom koalície. Minister zdravotníctva Druker, ktorého však najmä premiér a Smer držia tak, že nemôže vyčistiť nemocnice od manažérov, ktorí zjavne zlyhali. Ministerka spravodlivosti Žitňanská – môže robiť zmeny na súdoch, no iné, čo sa týka spravodlivosti (napríklad prokuratúra, polícia), nemôže. A minister financií Kažimír, je síce človek, ktorý chce mať dobrú povesť, no tiež musí poslúchať premiéra. Povedzme Finančnú správu nepustiť úplne k skutočnému vyšetrovaniu niektorých skutkov alebo nastaviť rozpočet tak, aby to vyhovovalo populistickým cieľom vlády.

Vám sa nestalo, že by ste pre vybavenie veci darovali aspoň bomboniéru?

Chvalabohu, bol som od takýchto situácií ušetrený. No hnevá ma a je mi ľúto, že sú mnohé prípady, keď ľudia takýto luxus nemajú. Buď urobia niečo, čo nie je v poriadku, aby zachránili seba, blízkych, alebo to neurobia, potom sa však môže stať, že ich blízky nedostane kvalitnú starostlivosť alebo sa nedostane na školu.

Možno by vás stopla žena (Emília Sičáková-Beblavá, antikorupčná odborníčka a prvá a dlhoročná prezidentka Transparency International Slovensko).

Možno, ale v tomto každý nosí to svedomie najmä v sebe. Ani moja manželka neodsudzuje nikoho v takej krajnej situácii. Vinníci nie sú tí, ktorí to v prinútení urobia. Vinníkom je systém. Nechcem to obhajovať, ale nemyslím si, že cesta potlačenia korupcie je začať od toho, kto dal 50 euro doktorovi, aby mu ošetril maminku. Áno, zákon by mal platiť pre všetkých, no zdá sa mi, že by sme na korupciu mali ísť z vyšších poschodí. Veľké ryby sedia ďalej v Košiciach a inde a sú spokojné. Lebo sú prepojené na strany vo vláde, často aj na silové zložky v polícii a prokuratúre. To môžete vidieť na prípade Bašternák, ale deje sa to aj na nižších úrovniach. Kľúč je poprestrihávať to. Pozrime sa na Česko, Francúzsko, Španielsko, tam sa to podarilo vtedy, keď boli schopní začať chrániť nezávislosť prokuratúry a polície. No, aj keď je ona nezávislá, neznamená to, že tam všetci budú konať. Stačí však, keď začne menšina, tá potiahne zvyšok.

No zo dňa na deň to asi nebude…

Nie, ale z roka na rok mnohé áno. Keď sa rozprávam s policajtmi, je tam veľa ľudí, ktorí sú naštvaní na súčasnú situáciu. Keby uverili, že naozaj majú voľnú ruku, mnoho z nich by konalo a mohlo konať rýchlo. Po štyroch rokoch nejakej vlády by už rozdiel bol signifikantný. Pozrite Čechy. Tam nezmizla korupcia ani svinstvo z politiky, napriek tomu sa veľa prípadov vyšetrilo, veľa ľudí odišlo alebo je v base, atmosféra sa zmenila. Myslieť si, že bude zo Slovenska Švédsko za jedno funkčné obdobie, nie je reálne. Ale že v niečom dosiahneme postupne úroveň Poľska, Česka, Rakúska, reálne je.

Máte doma transparentnú domácnosť, do ktorej vidia aj vaše deti?

Jeden syn má 13, druhý 8. Ešte nemajú myšlienky na to, aby veci riešili s nami. S manželkou však o veciach hovoríme otvorene, no primerane ich veku.

Žena si už spomenula, odkiaľ ste mali peniaze na dom?

Ona si nevedela spomenúť, koľko dom stál, lebo kúpu som vybavoval ja. Vtedy to bolo 4,35 milióna korún, z toho bola 1,5 milióna hypotéka. Volala mi a príslušnej bulvárnej novinárke o päť minút údaj dodala. Lenže pre ňu bolo to, že to nevie, zaujímavejšie sústo. No to je bulvár, po tých rokoch to už neriešim.

Čo ste v živote „dali“ a čo nie?

O prehre sme hovorili – čo sa stalo vo voľbách a po voľbách so stranou Sieť. Úspechov je viac. Či už deti, manželstvo, práca na ministerstve, kde som veľa vecí dokázal. Ale aj volebné výsledky. Vždy mi to ukazovalo, nielen kvôli môjmu egu, že nie je celkom pravda, že treba byť populistom. Alebo robiť reklamy so spustenými nohavičkami… A uvedomil som si aj, že ako jednotlivec môžete byť v politike donekonečna a robiť dobré veci, no ak to chcete skutočne zmeniť, musíte postaviť silnú partiu a to je to, čo som urobil teraz.

Autorka Monika Chybová vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, no ešte počas školy sa začala venovať žurnalistike. Ako novinárka pôsobí už 20 rokov, prevažne v printových médiách, no skúsenosti má aj s písaním scenárov či televíznou novinárčinou. Ostatné 4 roky sa venuje najmä príbehom a rozhovorom.