71 tulipánov na päťdesiatku dva mesiace po
Mám sa otrasne aj ja. Trvá to už rok a nemá to konca. Aj mne sa striedajú dní dobré a zlé, horšie a najhoršie. Každá veta, ktorú napíšem sa mi zo dňa na deň píše ťažšie a ťažšie. Rozmýšľajte, analyzujte, pripravujte, tvorte, počítajte, riaďte… bez energie a sily… Poznáme to v týchto dňoch asi všetci.
Do toho strach o zdravie aj život, prázdnota za najmilovanejšími a aj neuveriteľne zlé správy, ktoré vám búrajú vaše sny. Ale aj dobré, ktoré však nie sú až také vynikajúce, aby prestali bolieť tie zlé. Do toho sociálne siete plné pomýlených, ktorých ani nepoznáte a bez sietí by sa k vám nemali šancu priblížiť ani na kilometer.
Zo dňa na deň máte pocit, že dobrí ľudia sa z planéty vytrácajú, silu a údajnú dôležitosť naberajú zlí. Zabúdate na smiech, uzatvárate sa do vnútra a bojíte sa to povedať nahlas, že zrazu nenávidíte ľudí.
Potom sa rýchlo otrasiete a hľadáte stratených, ktorí vám chýbajú. Medzitým zareagujete tak, akoby ste predtým nereagovali. Máte pocit, že egoizmus a primitivizmus vyrazili dekel spoločnosti, do ktorej vlastne nepatríte a ocitli ste sa v nej omylom. Hranice sú ďaleko a vy už ani neviete, či sa chcete vôbec vrátiť. Alebo ich opustiť navždy. A to všetko zatvorení celé týždne medzi štyrmi stenami, ktoré už ani neviete či sú kuchyňou, spálňou alebo pracovňou. Dni splynuli a už nepoužívate ani slovo víkend.
A potom vám zavolá rovnako vyčerpané žieňa s úsmevom na perách, kedy som doma. Predsa od 17. januára som byt neopustila, zaskočí ma jej otázka. A potom sa zjaví pri bráne s kyticou 71 tulipánov, že kolegovia z brigády zo záhradníctva, ktorých som už nevidela od novembra vedia, že som ešte v decembri, keď som bola ešte v nórskej karanténe, mala okrúhle výročie. A že ma pozdravujú. A že na 50-tku dostane každý 50 kvetov, tak oni posielajú 71 a nemám to brať osobne. Že Míša si ešte pamätá, ako som pred rokom privolávala jar tulipánmi, tak ma chceli tohto roku predbehnúť. A ja som na to malé žieňa s obrovskou kyticou pozerala spod respirátora ako na zjavenie ľudského dobra. A zrazu som mala opäť pocit, že svet je predsa len stále plný dobrých ľudí, ktorí ešte aj v týchto ťažkých časoch nemyslia len na seba.
Veľká vďaka skoro kolegovia, že ste nezabudli! Mnohých ani nepoznám po mene, a ešte aj tie mená si stále pletiem. Ale snažím sa! Už sa neviem dočkať, kedy sa konečne oteplí a ja sa vrátim medzi vás. Opäť ako poslušná brigádnička vyvetrať hlavu od počítača, čísiel, analýz, ponúk a ďalších povinností, ktoré „doma“ zvládam len vďaka „vašej-našej záhrade.“ Verím, že po tom covidom šialenstve sa tam opäť stretneme všetci! Unavení aj nahnevaní. Veselí aj prísni. Jednoducho takí, ako sme sa naposledy videli na jeseň. Sľubujem, že budem opäť poslúchať na slovo! Ako to u vás hovoria? Ostaňte negatívni, myslite pozitívne! Dúfam, že sa vidíme čoskoro na jar! Musíme! Musí sa všetko zlé na dobré obrátiť!
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)