Aby tých fašistov nebolo v parlamente ešte viac

S údivom sledujem rozpravu členov vlády, národa a vyvolených na sociálnych sieťach k protestom v slovenských uliciach 17. novembra Dňa študentstva a boja za slobodu a demokraciu. S údivom sledujem  všetkých, ktorí si myslia, že majú právo hocikoho označiť za kohokoľvek. Rovnako, ako pred rokom 2012.

S údivom sledujem aj názory osoby, ktorá v roku 1989 bojovala za slobodu a demokraciu „v prvej línii“. Celé desaťročia sa prezentovala ako bojovník za ich pravé hodnoty, až v roku 2016 hrdo a frustrovanie ako bojovník za demokraciu sa pochváli,  že už má toho, ako Slovensko vyzerá, plné zuby a volil Kotlebu. Už pár dní uverejňuje jeden status za druhým o tom, ako Kotlebovcami a fašizmom opovrhuje, vraj je už osoba obyčajná, ale “chlapci jej neprekážajú”. Je mi ťažko z toľkého farizejstva. Ale tak dobre, možno je to osvietenie. Nádej a láska predsa neumierajú.

Pozerala som zhromaždenie pred Prezidentským palácom, kde som v online prenose HN videla veľké množstvo ľudí, ktorí by sa kedysi k podobným  organizátorom protestov nikdy nepridali. Videla som tam aj ľudí ako som ja. Vedela som, že tam stojí aj frustrovaná a bezmocná učiteľka, ktorú osobne poznám. Celý život volila SaS. Ako dieťa veľmi trpela počas socializmu za svojho „neposlušného otca“. Pricestovala do Bratislavy a bola tam. Stála niekde vzadu. Vraj to tak cítila, že musí. V Prahe som zapálila sviečku aj za ňu.  

Doteraz rozmýšľam, čo som to včera videla, ale aj to, čo dnes vidím, toľko opovrhnutí na sociálnych sieťach. Rozmýšľam, čo to spôsobilo, kto to spôsobil, že tam prišli také tisícky ľudí a zďaleka to neboli len neofašisti. Prečo tam stáli s nimi aj liberáli, ale aj „obyčajní“ či Za ľudí aj Kollárovci? Čo sa stalo so Slovenskom, že ich na tých námestiach bolo toľko? Vedľa seba neonacisti, demokrati, liberáli, socialisti, komunisti… Čo sa to s mojou krajinou deje? Čo sa to deje s ľuďmi? Čo sa to vôbec deje? Nesľubovali nám zmenu a nádej? Veď už prešlo osem mesiacov, nemalo byť predsa toľko ľudí v uliciach po celej krajine!  Tak prečo? Čo sa s nimi stalo? Kto to spôsobil? Čo sa s mojou krajinou deje, keď podľa mnohých, aj vlády, to boli vraj len fašisti? Kde sa ich zrazu toľko vyliahlo za tie mesiace? Robíme niečo zle?

Pri pohľade na toľké opovrhnutie „vyvolených“ aj samotných členov vlády (volila som ju aj ja) aj na sociálnych sieťach, zrazu som si uvedomila, že toto tu už bolo.

Toto opovrhovanie mnohých a mnohými. Toto označovanie bez hlbšieho zamyslenia sa nad príčinami. Nebezpečného nezamyslenia sa nad príčinami a ich neriešenia a trpezlivého vysvetľovania tým ľuďom, ako sa veľmi mýlia. Len označovanie, odsúdenie, opľúvanie až verejný lynč. Zamyslel sa už vôbec niekto nad tým, že mnohí z tých ľudí včera naozaj neboli len neonacisti, ale vlastne volali o pomoc? Je to naozaj iba koronavírusom, alebo tým, ako s nimi niekto komunikuje, ako sa k nim správa, ako ich „častuje“, ako…

Zrazu som si spomenula, veď toto tu už bolo. Máme déjá vu. Presne z roku 2012, keď sa do slovenského parlamentu dostali prvé Kotleby.  Aj vtedy to tu bolo. Nadávanie všetkým ich prívržencom, totálne ignorovanie a popieranie existencie tejto pomýlenej strany ignorovanej médiami akoby neexistovala. Ako veľmi sme sa vtedy mýlili! Ani vtedy nikto nič trpezlivo nevysvetľoval.  Akoby si spoločnosť myslela, že keď sa budeme tváriť, že tu nie sú, neexistuje ani problém neonacizmus. Tak sme ich ignorovali, nanajvýš len urážali, až zrazu sedeli a odvtedy sedia v parlamente.

Naozaj sme sa poučili z minulosti? S údivom sledujem rozpravu národa a úroveň statusov a komentárov aj členov vlády  na sociálnych sieťach. Rozmýšľam, či to nie je druhé dejstvo déjá vu, ktoré sa nám opäť vráti. Ako? Aby tých fašistov nakoniec nebolo v tom slovenskom parlamente nabudúce ešte viac.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)