Aby úprimná pomoc darcov a dobrovoľníkov neskončila kontraproduktívnym fiaskom

Pomoc občanom Ukrajiny u nás cítiť na každom rohu. Mnohí Slováci aj bez štátu ukázali, že majú charakter, empatiu a žijú život v súvislostiach. Vedia konať okamžite, kým sa štátny kolos vyspí, zamyslí a začne možno aj konať. Vojna na Ukrajine sa však začala 24. februára 2022 a dodnes to vyzerá, že bez občianskej pomoci by u nás Ukrajinci hladovali. Ale dokedy sa to takto dá? Nie sme to práve my, darcovia a aktivisti, ktorí už nečinnosť štátu akoby podporujeme? A máme ešte z čoho?

Nepodieľame sa už spoločne na sanácii štátu, ktorý sa na to jednoducho vykašlal a maximálne čo dokázal, je miesto teplého jedla, ktoré ponúkali na hraniciach dobrovoľníci a firmy, natrel utečencom po dlhých dňoch úteku pomazánky na chlieb?

Vypočítavosť

Nepodporujeme nekonečnými zbierkami len nechutný zámer či neschopnosť a vypočítavosť vlády? Nemôžem sa už pozerať na fotografie z hranice či zberných centier pomoci, kde sa dnes odfotí asi každý, lebo to je také chrumkavé. Kto na sociálnej sieti nezavesí foto zo zbierky už ani asi neexistuje a nezištná pomoc akoby sa menila na osobnostnú PR, možno aj pred voľbami…

Pomáhajme a čo najviac, lebo je to správne. Ale dokedy na to máme v čase, keď si ceny už všímajú aj ľudia, ktorí doteraz nevedeli koľko stojí chlieb či mlieko? Aj si ukrojíte zo životného komfortu a snažíte sa pomáhať čo najviac. Niekto len tak, lebo cíti, že je to správne, niekto si potrebuje kúpiť dobrý pocit, niekto, aby sa odfotil, niekto, aby zaplnil titulné stránky… Počíta sa všetko. Ale dokedy? Nie, nezvykám si na vojnu Ukrajine. Naopak, cítim, že by sme mali pomôcť ďalej aj viac, cítim však aj všeobecnú únavu…

Čitateľná chrumkavosť

Naozaj už nenastal čas, aby dokonale rozbehnutú mašinériu pomoci dobrovoľníkov a darcov prevzal konečne štát? Nezneužíva nás už niekto?

Naozaj to takto môže donekonečna pokračovať ďalej? Vážení darcovia aj občianski aktivisti. Nenastal už čas, prestať sa fotiť aj s politikmi a vysvetliť im, že darcovia aj firmy už viac v dnešnej dobe, aj keď veľmi chcú, nemajú? Nemali by občianski aktivisti, ktorí sú dnes už vo všetkých médiách, nasmerovať svoje úsilie a tlak možno aj na úrad vlády, že aha, sme tu, ale ďalej to už takto nejde? Že to nekončiace sa pýtanie o pomoc už narazilo na dno? Darcovia to ešte potiahnu, aj dobrovoľníci, ale to si naozaj ešte niekto myslí, že materiálna pomoc môže ostať len na pleciach občanov?

O stave republiky pri pomoci Ukrajincom

Utečencom z Ukrajiny treba jednoznačne pomôcť. Všetkým a bez rozdielu. Vláda by však už ľudí s charakterom mala prestať zneužívať a prehadzovať na nich zodpovednosť. No a tí, ktorí dobrovoľníčia mesiace, by asi už konečne mohli požiadať o audienciu u premiéra. Také to: „Haló, sme tu, rozbehli sme to dokonale aj s dobrovoľníkmi z Ukrajiny! Nastal však už čas prebrať našu logistiku a pomoc do štátnych rúk. Nemusíte nič, stačí v tom pokračovať za štátne. Lebo ľudia už fakt nemajú z čoho!“

Geissenovci v parlamente sú síce “raritka”, ale to naozaj a v dnešnej dobe a ako turizmus???

V jednom z centier pomoci Ukrajine sa už odfotila aj pani prezidentka. Jej prejavy o stave republiky sú mi blízke. Snáď by jeden taký mohla už predniesť aj na túto tému, ako všetko nenechať len na občanoch… Aj o tom, že darcovia a aktivisti pomáhať Ukrajincom veľmi chcú, ale už nemajú z čoho a aj na tie európske peniaze určené na utečencov nedosiahnu. Aby úprimná pomoc darcov a dobrovoľníkov čoskoro neskončila kontraproduktívnym fiaskom. Lebo, pán premiér, stáť na pódiu a hovoriť, že byť na nás hrdí už nestačí. Ukrajincom treba pomôcť aj priamo na Slovensku. Ale ak to bude prevažne len cez peňaženky občanov, tak sa už čoskoro nebudete mať vo svete čím chváliť, aj keby ľudia ďalej pomáhať chceli. Jednoducho už nebudú mať z čoho.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu a raz mesačne vyhrať knihu podľa vlastného výberu)