Stĺpčeky

Aj keď sme svedkami jednej z najodpornejších mafiánskych praktík politikov a verejných činiteľov v spolupráci s políciou a prokuratúrou

Okupácia Československa – slovné spojenie ako z historickej knihy a predsa ešte pre mnohých spomedzi nás osobný, veľmi silný a nezabudnuteľný zážitok. 21. august 1968 je dátum, ktorý by v rámci dejín našej krajiny nikdy nemal upadnúť do zabudnutia.

Bol to deň, na ktorý si zreteľne pamätajú naši žijúci starí rodičia a predstavuje traumu z detstva našich rodičov. Deň, ktorý na ďalších 20 rokov odniesol z našej krajiny slobodu a všetky výdobytky socializmu s ľudskou tvárou.

Akákoľvek snaha o demokratizáciu komunizmu v našej republike, ktorá sa pomaly začínala presadzovať, sa rozplynula doslova vo vojnovom prachu, ktorý tu rozvírili sovietske okupačné vojská. Vtrhli v nočných hodinách na naše územie aj spolu s jednotkami z Maďarska, Bulharska, Poľska  a NDR. Spolu viac ako pol milióna vojakov na viac ako 6000 tankoch. Inváziu odôvodnili ako pomoc „bratských socialistických štátov“ za udržanie socializmu v Československu, ale v skutočnosti to bola vojenská okupácia československého územia a porušenie medzinárodného práva. Snaha procesu demokratizácie zabrániť.


Zakaždým mám zimomriavky na celom tele, keď mi moji aj starí rodičia rozprávajú o tom desivom nočnom zážitku, o hukote lietadiel, strachu a zmätenosti v ľuďoch, keď nik nevedel, čo sa vlastne deje a čo sa bude diať. O stratených príbuzných a kamarátoch, ktorým sa podarilo tesne pred vpádom vojsk ujsť za hranice, a s ktorými sa nasledujúcich 20 rokov nemohli a nedokázali spojiť. Zúfalstvo, bezmocnosť a frustrácia, ktorú vtedy ľudia prežívali, sa len veľmi ťažko opisuje.

Rozhovory o okupácii často sprevádza plač. Spomienky na protesty v uliciach, snahu zabrániť prechodu tankov vlastnými telami, streľby do davu vystrašených, nahnevaných a podvedených ľudí, sú ešte stále živé.

Stalo sa to „len“ pred 50 rokmi. Mnohí z tých, čo to prežili, sú medzi nami. Nechajme ich o tom hovoriť a počúvajme ich. A počúvajme dobre, opakujme si to, aby sme sa poučili. Aby sme už nikdy niečo podobné nedopustili. Aby sme nikdy nedali hŕstke ľudí takú moc, aby nami mohla takto manipulovať.

Ako národ už máme naozaj všeličo prežité a bolo by absurdné, keby sme niektoré veci museli prežívať ešte raz. Ľudská dôstojnosť a sloboda je obrovská výsada, ktorú si dnes môžeme naplno užívať.

Nežijeme v štáte, kde by dnes všetko fungovalo perfektne, a ktorý by spravovali skutoční páni politici. Dokonca sme svedkami jednej z najodpornejších mafiánskych praktík našich najvyšších politikov a verejných činiteľov v spolupráci s políciou a generálnou prokuratúrou.

Žijeme žiaľ v skorumpovanom štáte vedenom skorumpovanými politikmi, v ktorom ja ako občan necítim žiadnu vlasteneckú hrdosť. Napriek tomu som ale šťastná a vďačná, že mi nik neodopiera slobodný pohyb, slobodný prejav, slobodný názor a slobodné informácie.


A hoci sme ako národ možno ešte celkom nepochopili o čom demokracia je a máme pred sebou dlhú cestu,  verím, že sme už navždy pochopili, že totalitu, diktatúru a praktiky z roku 1968, ale aj 1969 tu už nikdy nedopustíme.  Teda ani to, čo sa udialo o rok neskôr, 21. augusta 1969, kedy do vlastných strieľali vlastní.

Hlavne sa postarajme o to, aby to pochopili aj naše deti, a  mali to vždy pred očami, keď už ako dospelí budú môcť zasahovať do fungovania ich štátu.

Všedné ráno a sloboda



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *