Stĺpčeky

Aj toto je slušné Slovensko, kde sa dobré nechváli samo

Ležala som na horúcej pláži v Ajmane a vyhrievala si svoje choré kosti. Vonku bolo pre niekoho neznesiteľných 47 stupňov celzia, ale ja som bola v raji. Vedela som, že na rozdiel od zdravých ľudí, toto je jedna z mála príležitosti, keď pre svoje zdravie robím na tej horúčave maximum. Nadšená som zverejnila na svojom FB fotografiu s textom, aká som šťastná.

Písali známi aj neznámi. Neznámi hlavne to, že ako sa mám… Pamätám si, že som si v duchu povedala, hlupáci…, všetko na svete by som vymenila za zdravie.

Napísala aj Marcela, ktorú som asi tri roky dozadu spoznala na jej prednáške, ako si ako občan ZŤP môžem založiť chránené pracovisko či dielňu. Dodnes si pamätám, ako ma očarila. Stála tam, vlastne sedela, krásne upravená dáma zo Zvolena a rozpráva o tejto, inak mimoriadne nudnej téme, tak pútavo, že som z nej nemohla spustiť oči. A pri nej jej dve barle, ktoré však pôsobili ako jej šperk.  Patrili jednoducho k nej. Bola to ona!  Toľko charizmy som u jedného človeka už dávno nevidela.  A už vôbec nie ťažko chorého, s ktorým si vlastne lekári ani nevedia rady. Po prednáške som jej ponúkla, že ju odveziem domov a potom sme sa už vlastne nevideli, len si na FB odsúhlasili priateľstvo.  Ale nikdy som na ňu nezabudla. Pretože toľko sily a odhodlania bojovať s osudom  som už dávno nezažila.


„ Bože, ja sa tam nikdy nedostanem,“ napísala komentár pod môj status s horúcim morom, ktorý som najprv pochopila rovnako, ako od tých „neznámych“. Až po pár minútach som si uvedomila, ako úprimne to myslela a ako sme na tom vlastne rovnako. Obe potrebujeme liečiť svoje choré kosti. Prišlo mi Marcelky veľmi ľúto, pretože jej ochorenie jej dovoľuje kúpať sa iba v mori, ktoré má teplotu aspoň 33 stupňov celzia. Presne v tom, ktoré mi v tú chvíľu omývalo more.

Odpísala som jej: „Nikdy nehovor niky!“ a začala konať. Jednoducho som to musela DAŤ!

Ona stále neverila, lebo  ani netušila.

Za dva dni, ešte priamo na pláži,  som s kamarátmi z FB vyzbierala asi 1 500  eur. Sumu si už presne nepamätám, ale bez toho, že by o tom Marcela vedela, sme sa skladali od 10 do 300 eur. Kto si ako mohol dovoliť.  O dva dni, ešte stále ležiaca pri 33 stupňovom mori, som počula jej takmer plač vďaky, keď zistila, že o mesiac sa bude presne v tom istom horúcom mori, kde si myslela, že si nikdy nezapláve, kúpať. Presne v tom, o ktorom napísala, že sa tam nikdy nedostane a už nikdy tak nebude môcť si zaplávať v akomkoľvek mori.

Prežívala som neopísateľné šťastie, že som to DALA.. Neverila som sama sebe, že sa mi to podarilo, bola som užasnutá z priateľov, ktorí prispeli, bola som nesmierne šťastná, že som niekoho mohla tak veľmi prekvapiť  a ešte mu splniť aj životný sen, že sa ešte raz okúpe v mori. Sú to neopísateľné pocity šťastia, keď  sa vám niečo takéto podarí bez mediálnej reklamy, kamier, len jednoducho preto, že niekoho chcete urobiť šťastným. A to zistenie, akých ľudí máte okolo seba!

Jedno ma však dostalo totálne. Prístup cestovnej kancelárie TUI ReiseCenter Slovensko a najmä jej obchodného riaditeľa Petra Kuracinu. Nebehali okolo neho kamery a ani sa o nich nepísalo.


V istom momente sme totiž zistili, že Marcelka, ktorá o ničom netušila, tam totiž bude môcť letieť len so sprievodom. A tak sa osobne vložil do zbierky a druhú časť ich pobytu vyzbierali zamestnanci TUI Slovensko sami. A nielen to! Opakujem, v tichosti a bez kamier ( rok 2016) nielen že vyzbierali dostatočnú sumu za dva dni, ale dokonca jej vybavili na najkrajšej pláži v celých  Spojených arabských emirátoch aj VIP apartmán vo štvorhviezdičkovom hoteli. K tomu plnú penziu a let najväčším lietadlom sveta. Viem aj o tom, že sa jej dokonca snažili vybaviť aj prvú triedu v lietadle. S veľkým smútkom mi vtedy Peter volal, že toto sa mu už nepodarilo, ale zasa zistil, že Marcela bude letieť presne v deň jej narodením, takže v TUI jej ešte vybavili aj osobnú tortu, ktorú jej priniesol palubný personál priamo počas letu.

Peter si ešte dal aj tú námahu, aby ju osobne prekvapil tesne pred nástupom do lietadla. Len preto, aby ju osobne spoznal. Marcelke, ktorá ho dovtedy poznala len z telefónu, sa podlomili jej veľmi choré nohy.

Peter, obrovská vďaka! Nikdy to tebe a aj kolegom nezabudnem! (Pre neprajníkov, ktorí si myslia, že to určite zamestnanci cestovky nemuseli platiť zo svojho len poznámka, že ich príspevok pristál u mňa na súkromnom účte, z ktorého som nakoniec celý pobyt platila)

Neviem presne za Marcelku opísať, čo prežívala, keď jej Peter dva dni po jej komentári u mňa na FB, že sa tam niky nedostane volal, že sa volá Kuracina a o mesiac letí na rovnakú pláž, ktorú odfotila Lucia. Viem však, že Marcela sa zo šoku nevedela spamätať ešte ani niekoľko dní po návrate.

Prečo o tom píšem až teraz? Lebo ten nádherný pocit, čo sme všetci, ktorí sme sa na tomto prekvapení cudzej osobe podieľali je neopísateľný a vrátil sa mi včera. Keď som opäť Marcelu objala v Banskej Bystrici a po dlhšom čase s ňou opäť posedela.

Lucia Tomečková a Marcela Václavková Konrádová v Banskej Bystrici 10 6. 2018/foto: archív Dalito.sk

Marcela mi totiž ešte dlhé dní po návrate z Ajmanu stále vypisovala a volala, že nevie, ako mi to v živote bude môcť vrátiť. Pamätám si ako som ju sfúkla, že mi nemá čo vracať, že naopak ja jej ďakujem, že sa neurazila, že prekvapenie nakoniec neodmietla a tak nám všetkým dovolila urobiť radosť niekomu len tak. Obrovskú radosť, najmä vlastne nám.  Nech aj ona dovolí ľuďom len tak konať dobro.

A včera som si v Banskej Bystrici opäť uvedomila, ako mi to už Marcela vlastne stonásobne vrátila.  Tým, že dnes je aj ona Daliťáčka. Kolegyňa, u ktorej stále platí to, na čom sme sa na začiatku Dalito.sk dohodli a chápe  aj to, čo sme od začiatku museli zmeniť, pretože som niečo precenila, niečo podcenila a hlavne dôverovala tomu, komu som nemala.


Marcela Václavková Konrádová chcem len aby si vedela, že ty nie si mne a mojim priateľom nič v živote dlžná.

My ďakujeme tebe, že si nám dovolila urobiť niekoho šťastným, že si sa neurazila a náš úprimne myslený dar, aj keď s výčitkami, prijala.

A ďakujem, že si aj v ťažších časoch Dalito ostala, pretože ako sme sa zhodli. Najťažšia práca je s ľuďmi a kto to nezažije nepochopí, Vďaka, že to čo sľúbiš aj splníš. Vďaka, že to všetko chápeš a vďaka, že si Dalito!

P.S. Nie! Toto nie je reklama! Toto je život a aj toto je slušné Slovensko, kde sa dobré nechváli samo.

Môže vás zaujať:

Volám sa Lucia a som závislá

 

 




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *