Stĺpčeky

Ak budeme zdraví, o ostatné sa už postaráme sami 

Veľa zdravia a šťastia v roku 2019! Pípalo mi celých 48 hodín v mobile pri uchu v posteli. Silvestrovské oslavy sa totiž u nás doma zmenili na môj „boj o prežitie“. Som ZŤP, takže riziková skupina, ktorá chrípku zvláda naozaj s problémami. Niektoré hodiny som o sebe vôbec netušila a blúznila hlúposti. Bolo to síce rýchle, ale príšerné. Ak takto vyzerá peklo, tak som na Silvestra a Nový rok mala presne v ňom neuveriteľnú žúrku. Až takú, že si ju sotva pamätám. 

To tak býva, keď sa na niečo tešíte celý rok, že konečne budete s jedinou dcérou aspoň tri dni v roku. Takže ten boj o prežite bol vlastne doslovný, lebo sme sa všetci celé dni snažili urobiť všetko pre to, aby neochorela aj tehotná dcéra, pre ktorú by to mohlo byť fatálne. Snáď sme urobili všetko, snáď, ostáva len veriť. Mám z toho príšerne zlý pocit,  strach o ňu stále ostáva.

Takže sa nebudem ani ospravedlňovať kamarátke, ktorú som poslala v nedeľu kadeľahšie, pretože mala pocit, že to je tá najsprávnejšia chvíľa, kedy si treba vysvetľovať, čo som ako myslela. V horúčkach a medzi neustálou cestou medzi posteľou a toaletou mi to bolo a stále je úplne jedno. Ocenila som jediné. Že na toalete máme aj umývadlo. Inak by stav, v ktorom som sa zmietala, bol pre mňa naraz „aj-aj“ neriešiteľný.


Dnes odchádzajú už domov, ďaleko. Čo už, ostáva len veriť, že najkrajším darčekom pre mňa bude, že neochorie a najbližšie sa stretneme v jej najšťastnejšej chvíli života a roka 2019, keď už budú doma traja.

Aj ohňostroj, na ktorý sme sa celá rodina chystali, absolvovali bezo mňa. Bol však s nimi aspoň manžel, ktorý mi písal spod pražského ohňostroja, že nič také krásne a výpovedné ešte v podobe ohňostroja nevidel.

Pozerala som ho aspoň na ČT24. S rúškom na tvári, aj tak s otvorenými ústami, že takýto tématický ohňostroj zvolila Praha práve v čase, keď pod ním stála moja tehotná dcéra s partnerom.

Dcéra, ktorá sa našťastie už narodila v slobodnej krajine a demokracii, ktorú pochopila presne tak ako má. Ktorá ju nestačila pokaziť a je pre ňu úplne samozrejmé, že to, ako žije, je iba v jej rukách. Že ich nemôže len natŕčať a čakať, že za ňu niekto jej problémy vyrieši, alebo sa o ňu postará. Nevyrieši, nikto.

Dcéra, ktorá sa už našťastie nebude sťažovať na to, že veď za „socializmu bolo lepšie.“ Je šťastná dnes a teraz a predstavte si, na nič sa nesťažuje, ale naozaj na absolútne nič. Ona sa totiž absolútne nemá ani na čo sťažovať.

Pre kvalitné vzdelanie urobila maximum, v cudzine vydržala aj ťažké chvíle bez pomoci rodiny a priateľov, či iných známych, na ktorých sa na Slovensku tak radi obraciame, konečne si našla dobrú prácu …  Sama, všetko sama, nikto jej nepomohol a tak už v 25 rokoch vie, že to, ako bude žiť, záleží len na nej a jej schopnostiach. Nie od toho, kto jej čo dá, vybaví, alebo ako „dobre“ sa vydá. Je totiž pre ňu už úplne samozrejmé, že demokracia nie je len o právach, ale v prvom rade o povinnostiach a zodpovednosti za seba a svoje činy. Aj rozhodnutia a pomáhať sa má tam, kde to naozaj potrebujú. Naozaj chorým a nie ich vinou aj zúfalým.  Nie lenivým a im podobným.


Pražský ohňostroj opäť ukázal, ako si v tejto krajine mimoriadne vážia minulosť a neustále ju pripomínajú. Ako sa to hovorí? Národ, ktorý si nepamätá na svoju minulosť, nemá žiadnu budúcnosť?

Pražský ohňostroj pripomenul všetkých rodičom a ich deťom, prečo sa v tento deň môžu na neho pozerať. Prečo je sloboda taká dôležitá a krásna. Ako žili ich rodičia a ako nechcú, aby ešte niekedy žili ich deti. Prečo je dôležité si to pripomínať vždy, keď je na to príležitosť.
Rovnako, ako si 100 rokov Československa celý rok 2018 intenzívne pripomínali Česi.

Jedinečný ohňostroj v Prahe slovom aj obrazom bol v znamení Nežnej revolúcie a poklone dedičstvu, ktoré mestu a Českej republike zanechali predkovia. Všetko s posolstvom a prísľubom, že sa oň bude dnešná generácia dôstojne starať.

Lebo národ, ktorý si nepamätá na svoju minulosť, nemá žiadnu budúcnosť. Rovnako, ako si v auguste pripomínali v Prahe rok 1968.  Verím, že aj na Slovensku sa našiel úžasný ohňostroj, ktorý obyvateľom pripomenul dôležitosť histórie a to, že nesmieme zabúdať, a že jednoducho nezabúdame ani na Slovensku. Určite sa taký našiel aj na Slovensku, s myšlienkou! S myšlienkou a vďakou našim predkom. Tiež s prísľubom, že sa o ich dedičstvo budeme dôstojne starať.

Ohňostroj v Prahe ma dojal. Som presvedčená, že tam určite stálo množstvo detí, ktoré si ho budú pamätať celý život. A práve to je dôležité, aby dospelí a rodičia do konca svojho života deťom pripomínali, že to, že žijú slobodne nebolo zadarmo. Že ešte prednedávnom u nás zomierali ľudia, len pre to, že túžili po slobode.

Počúvala som slová virtuálneho otca, ktorý vysvetľoval malej dcérke, čo prežíval počas socializmu a čo po Nežnej revolúcii. Napríklad zakázané piesne pred vpádom okupačných vojsk v auguste 1968.. Myslela som na tých, ktorí dnes žijú bez sestier, bratov, rodičov či priateľov, ktorých tieto smutné dní vojaci zavraždili. A myslela som aj na tých, ktorí okupantov vítali.

Ja som vlastne chcela len toľko, som šťastná, že ja a moja rodina už žije v slobodnej spoločnosti. Ak budeme zdraví, o ostatné sa už postaráme sami. Presne ako doteraz.


P.S.1 Po zverejnení ankety NAJ Slovák s plnou vážnosťou vyhlasujem, že slovenský národ je nezrelý a žije len tak, ako si zaslúži a viac si asi ani nezaslúži a vôbec ho už neľutujem. Čo je to za národ, ktorý do TOP posunie komunistického prezidenta Gustáva Husáka (okrem iného)??? Toto by malo byť memento pre spoločnosť. Odteraz akúkoľvek osobnú snahu na zmenu považujem asi za zbytočnú a plytvaním môjho drahocenného času života. Takže budem definitívne radšej hrdá Európanka. Osobne ďakujem RTVS, že takýto program urobila. Mne, ako snílkovi v zmenu k lepšiemu, konečne otvorila oči o tom, akí naozaj v globále sme. Tušila som to, ale potrebovala som to asi vidieť aj čierne na bielom. Ďakujem. Takže, zachráň sa, kto môžeš.

P.S.2: Pre nevedomých, na Slovensku žijem 48 rokov a 30 rokov platím dane a solidárne poistky. Zúčastnila som sa doteraz na každých voľbách. Každých. V Prahe bývam striedavo rok a pol. Takže žijem a pracujem v dvoch krajinách naraz, lebo som využila príležitosť a hlavne som na to našla odvahu. A veľa cestujem, takže mi to rozširuje obzory tak, že som na našu slovenskú spoločnosť stále náročnejšia, pretože som presvedčená, že je to tak správne. Kritické myslenie ešte neznamená, že nemáš rád krajinu, kde si sa narodil. Naopak, mám ju tak rada, že si myslím, že si zaslúži ďaleko viac. Oveľa viac. Ale to musíme v prvom rade chcieť my, Slováci. To len, aby sa nezabudlo. Pre nevedomých.

Pražský novoročný ohňostroj 2019 

Môže vás zaujať:

Za vaše frustrované životy nemôže demokracia!



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *