Kultúra

Ako dobre poznáte svojho manžela?

ako dobre poznáte svojho manžela

Ak máte chuť na psychotriler plný zvratov, neváhajte.
Ak máte chuť na hru, kto je vinník a kto obeť, berte knihu a čítajte.

V dobrom aj v zlom je šokujúci triler z rodinného, manželského prostredia, ktorý vás prinúti rozmýšľať nad mnohými vecami. V prvom rade, či naozaj poznáte svojho partnera tak dobre, ako si myslíte. Lebo možno napohľad všetko klape, ste si istí…no stačí jediná chybička. Možno nezmyselné obvinenie…

V dobrom aj v zlomAngela spoznala Jasona Powella pri organizovaní večierka v East Hamptone. Predpokladala, že ich známosť bude len krátky románik, podobne ako mnohé vzťahy medzi miestnymi a letnými návštevníkmi. Prekvapilo ju, že Jason, uznávaný profesor ekonómie na Newyorskej univerzite, s ňou očividne má iné plány.

Nasledujúce leto sa vzali. Ich manželstvo sa v Angelinom prípade ukázalo ako možnosť začať žiť odznova. So synom sa konečne odsťahovali z domu Angelinej matky na Manhattan, kde o ich tragickej minulosti nikto ani len netušil.


Po šiestich rokoch sa z Jasona vďaka úspešnej knihe a rastúcej mediálnej kariére stala politicky a kultúrne vplyvná osobnosť. Aj Angela sa nechtiac ocitla v žiare reflektorov, hoci sa im celý život vyhýbala.

Potom však vysokoškolská praktikantka obvinila Jasona z nevhodného správania a ďalšia žena, Kerry Lynchová, sa k nej pridala s ešte znepokojujúcejším obvinením. Ich priam dokonalý manželský život sa pomaly rozpadal. Jason trval na svojej nevine a Angela mu verila. No jedného dňa Kerry zmizla a Angela si musí posvietiť na obe strany – na muža, ktorého si vzala, a na ženy, ktorým odmieta veriť.

Ako ďaleko zájde manželka, aby ochránila milovaného muža? Bude stáť po jeho boku, aj keď ju so sebou stiahne na dno?

V dobrom aj v zlom je nielen triler, ale naozaj kvalitne prepracovaná detektívka. Autorka má za sebou kariéru štátnej prokurátorky a skúsenosti využíva aj vo svojom príbehu. Striedanie kapitol, v ktorých rozpráva raz Angela, potom zasa rozprávač, prispieva k pútavosti a napätiu. Dokonale vykreslené postavy a premyslená zápletka robia z tejto knihy naozaj vynikajúce čítanie.

Alafair Burková sa podľa novín The New York Times zaradila medzi najpredávanejšie autorky. Doteraz napísala šestnásť románov vrátane samostatných titulov The Ex, Long Gone a If You Were Here a série o Ellie Hatcherovej.
Za román The Ex získala nomináciu na Cenu Edgara Allana Poea.
Spolu s Mary Higginsovou Clarkovou napísali sériu Under Suspicion, ktorá sa podľa The New York Times zaraďuje do rebríčka najpredávanejších sérií.

Začítajte sa do novinky V dobrom aj v zlom:

Odrazu som sa stala ženou, za ktorú ma celý čas považovali: manželkou, ktorá klamala, aby ochránila svojho manžela.
Takmer som nezačula klopanie na vchodové dvere. Mosadzného klopadla som sa zbavila pred dvanástimi dňami, akoby som dúfala, že to zastaví ďalšieho reportéra, ktorý sa neohlásene objaví na mojom prahu. Len čo som si uvedomila, odkiaľ prichádza ten zvuk, posadila som sa v posteli a stlmila televízor. Odolala som nutkaniu zostať na mieste a prinútila sa ísť pozrieť. Odhrnula som zatiahnuté závesy na okne v spálni a zažmúrila do popoludňajšieho slnka.


Na verande som zazrela hlavu s krátkymi čiernymi vlasmi. Chevrolet Impala zaparkovaný na druhej strane ulice pred požiarnym hydrantom doslova kričal, že je neoznačené policajné auto. Bola to tá istá detektívka. Zase ona. V kabelke som pred Jasonom ešte vždy skrývala jej vizitku. Neprestávala klopať a ja som ju sledovala, kým si nesadla na verandové schody a nezačala čítať moje noviny.

Na tričko som si obliekla teplákovú mikinu, na holé nohy pyžamové nohavice a pobrala som sa k vchodovým dverám.

„Zobudila som vás?“ opýtala sa ma. Bolo jasné, že ma odsudzuje. „Sú tri hodiny popoludní.“
Chcela som jej odpovedať, že nemusím nikomu vysvetľovať, prečo vylihujem vo vlastnom dome, no namiesto toho som zamrmlala, že mám migrénu. Prvé klamstvo – síce malé, ale klamstvo.
„Mali by ste si dať ocot s medom. To zaberie vždy.“
„Myslím si, že radšej sa budem trápiť s boľavou hlavou. Ak sa potrebujete porozprávať s Jasonom, môžete sa spojiť s našou právničkou.“

„Už som vám vravela, že Olivia Randallová nie je vaša právnička. Je len Jasonova.“
Zatvárala som dvere, no ona do nich potlačila, aby zostali otvorené. „A pokojne žite v presvedčení, že manželov prípad sme odložili. Stále môžem vyšetrovať, najmä ak ide o úplne novú obžalobu.“
Mala som tie dvere zabuchnúť, ale naťahovala ma a vyhrážala sa ako blížiaci sa šrapnel. Nech ma radšej zasiahne do tváre, než by som mala čakať, kým sa mi zabodne do chrbta.
„O čo ide tentoraz?“
„Chcem vedieť, kde bol váš manžel včera večer.“

Prečo sa musela pýtať práve na včerajší večer? Na každý iný večer nášho šesťročného manželstva som mala pripravenú pravdivú odpoveď.

Od Jasonovej právničky som už vedela, že táto otázka nespadá pod právo manželov odoprieť výpoveď, ak by ňou jeden poškodil druhému. Mohli by ma dotiahnuť pred veľkú porotu. Moje odmietnutie vypovedať by možno použili ako dôkaz, že niečo tajím. Veď detektívka predo dvermi sa na mňa obrátila na prvý pohľad s veľmi jednoduchou otázkou: Kde bol váš manžel včera večer?
„Bol tu so mnou.“ Od poslednej priamej otázky policajta prešlo už dvanásť rokov, no stále som nasledovala svoj prvý inštinkt: klamať.
„Celý večer?“
„Áno, náš kamarát doniesol dosť jedla, aby nám vydržalo na celý deň. V tomto čase nie je práve príjemné ukazovať sa na verejnosti.“
„Aký kamarát?“
„Colin Harris. Doniesol hotové jedlo z Gothamu. Ak chcete, zavolajte do tej reštaurácie.“
„Môže ešte niekto dosvedčiť, že váš manžel bol s vami doma?“
„Môj syn Spencer. Telefonoval z tábora okolo pol ôsmej a rozprával sa s nami oboma.“ Slová mi plynuli z úst ako rieka a každá fráza znela nútenejšie ako predchádzajúca. „Pozrite sa na naše telefónne výpisy, ak mi neveríte. A teraz mi, prosím, konečne vysvetlíte, o čo tu ide?“
„Kerry Lynchová je nezvestná.“

Tie slová spolu zneli smiešne. Kerry Lynchová je nezvestná. Žena, ktorá popri nás poletovala ako netopier, bola zrazu preč ako ponožka, čo zmizne v sušičke.


Samozrejme, že išlo o tú ženu. Posledné dva týždne sa okolo nej krútil celý náš život. Pery sa mi stále hýbali. Povedala som detektívke, že kým sme zaspali, pustili sme si film La La Land, hoci som ho pozerala sama. Sypalo sa zo mňa príliš veľa detailov.

Rozhodla som sa prejsť do ofenzívy, aby som dala jasne najavo, ako ma uráža, že polícia prišla priamo k našim dverám, hoci Kerry môže byť hocikde. Dokonca som rozhorčene navrhla, aby detektívka vošla dnu a poobzerala sa tam, no v skutočnosti mi myseľ horúčkovito pracovala. Presviedčala som sama seba, že Jason by dokázal odpovedať na otázky o filme, keby sa ho pýtali. Videl ho v lietadle pri minulom lete domov z Londýna. Čo keby sa však opýtali Spencera na telefonát?

Detektívku zjavne vôbec nezasiahlo moje rozhorčenie. „Ako dobre poznáte svojho manžela, Angela?“
„Viem, že je nevinný.“
„Ste viac ako prizerajúca sa diváčka. Poskytujete mu rôzne možnosti, a preto vám nemôžem pomôcť. Nedovoľte Jasonovi, aby vás a vášho syna strhol so sebou.“
Počkala som, kým impala zmizla za rohom, a vytiahla som mobil. Jason bol na stretnutí s klientom, ale zdvihol. Včera som mu povedala, že sa nemienim s ním rozprávať, kým sa nerozhodnem.
„Som rád, že mi voláš.“

Vďaka jednému hlúpemu rozhovoru som sa podriadila spomínanému stereotypu. Stala som sa spoluvinníčkou. Teraz som sa do toho zaplietla aj ja.
„Jason, Kerry Lynchová je nezvestná. Prosím, povedz mi, že si to neurobil kvôli mne.“

I.
RACHEL

Prvá osoba, ktorá spôsobila problémy, bolo dievča menom Rachel. Prepáčte, nie dievča. Žena menom Rachel.
Aj tínedžerky sa teraz nazývajú mladé ženy, akoby bolo úplne bezvýznamné, keď je niekto dievča. Stále sa musím opravovať. Nech už sa zo mňa stala žena v ktoromkoľvek okamihu, v čase, keď mi mohlo na tom záležať, som mala v hlave iné veci.
Jason mi povedal o záležitosti s Rachel v rovnaký deň, ako sa udiala. Sedeli sme vzadu v tichom kútiku pri našom obľúbenom stole v preplnenej reštaurácii Lupa.

Ja som sa mohla podeliť len o dve novinky z toho dňa. Opravár opravil pánt na skrinke v hosťovskej kúpeľni, ale poznamenal, že drevo sa ohýba a raz ho budeme musieť vymeniť. A vedúca aukčného výboru v Spencerovej škole zavolala, aby sa opýtala, či Jason venuje do aukcie večeru s ním.


„Neposkytli sme akurát nejakú?“ začudoval sa a odhryzol si veľký kus z burraty, o ktorú sme sa delili. „Vravela si, že budeš pre niekoho variť.“
Spencer je siedmak na súkromnej škole Friends Seminary. Škola od nás každý rok chce, aby sme okrem mimoriadne vysokého školného darovali peniaze a ešte niečo, čo bude môcť vydražiť v každoročnej aukcii. Pred šiestimi týždňami som sa rozhodla pre náš zvyčajný príspevok: zorganizujem večeru pre ôsmich u toho, kto ponúkne najviac peňazí. Iba pár ľudí v meste si ma teraz spája s letnými večierkami, ktoré som kedysi usporadúvala v štvrtiach Hamptons, takže Jason mi pomohol zväčšiť ego tým, že zvýšil cenu. Napokon som ho presvedčila, aby prestal, keď sa večera predala za tisíc dolárov.
„Tento rok má výbor novú vedúcu,“ vysvetlila som. „Tá žena chce mať náskok. A zjavne sa nudí.“

„Musíš si poradiť s niekým, kto úzkostlivo plánuje každý detail mesiace vopred? Neviem si predstaviť, aké hrozné to musí pre teba byť.“
Premeral si ma so spokojným úsmevom. V našej rodine som bola organizátorkou. Ja som sa starala o každodenný kolotoč a mala dlhý zoznam, ktorý Jason so Spencerom volali mamine pravidlá. Zoznam obsahoval všetko, aby boli naše životy jednotvárne a úplne predvídateľné – dobré a nudné, ako som rada vravievala.

„Ver mi. Pri nej by som pôsobila ako anjel.“
Predstieral, že sa striasol, a odpil si vína. „Vieš, čo by tí ľudia naozaj potrebovali do dražby? Týždeň na púšti bez vody. Posteľ v miestnom útulku pre bezdomovcov. Alebo čo tak dobrý sex? Na tom by sme vydražili milióny.“

Poznamenala som, že výbor má iné plány. „Zjavne si teraz taký obľúbený, že ľudia otvoria peňaženky, len aby mali príležitosť deliť sa s tebou o vzduch. Navrhli, že by to mohla byť večera s tromi hosťami, citujem, v spoločensky vhodnej reštaurácii podľa tvojho výberu.“
Ústa mal plné, ale prevrátil oči, z čoho som dokázala vyčítať, čo si myslí. Keď som sa s ním spoznala, nepočul o ňom nikto okrem jeho študentov, kolegov a pár akademikov, ktorí s ním zdieľali intelektuálne vášne. Nikdy by som nepredpovedala, že môj malý génius sa stane politickou a kultúrnou ikonou.
„Hej, pozri sa na to z lepšej stránky. Si oficiálne celebrita. Zatiaľ čo ja sa nemôžem prezradiť bez toho, aby ma odmietli.“
„Neodmietli ťa.“
„Nie, ale dali jasne najavo, že ty si Powell, ktorého chcú mať uvedeného v budúcoročnej brožúre.“
Napokon sme sa dohodli na obede, nie večeri, s dvoma hosťami namiesto troch, v nejakej reštaurácii – nezávisle od jej spoločenského statusu. Súhlasila som, že presvedčím jednu z matiek, aby v správnom okamihu zdvihla cenu, a ak bude treba, môže zaplatiť našimi peniazmi. Jason bol ochotný zaplatiť hocijakú sumu, len aby sa vyhol stolovaniu s neznámymi ľuďmi.
Konečne sme všetko prerokovali a pripomenul mi, že ďalší deň popoludní odchádza do Filadelfie na stretnutie so spoločnosťou, čo využíva ekologicky vyrábanú energiu. Dodal, že bude preč dva dni.
Nepotrebovala som, aby mi to pripomínal. Všetky udalosti som si značila do kalendára – zvaného aj Rodinná biblia –, vždy keď ich prvý raz spomenul.
„Chcela by si ísť so mnou?“ Naozaj si prial, aby som sa k nemu pridala, alebo ma len prezradil môj výraz? „Spencera môže postrážiť opatrovateľka. Prípadne pôjde s nami.“
Pri pomyslení, že by som sa vrátila do Pensylvánie, mi zovrelo žalúdok. „Zajtra je turnaj v šachu, spomínaš si?“
Videla som na ňom, že nie. Spencera príliš nelákali organizované koníčky. Nebol športovec od prírody a zdalo sa, že zdedil Jasonovu nechuť zapájať sa do skupinových aktivít. Zo šachového krúžku však zatiaľ neodišiel.
Svoju praktikantku Rachel spomenul, až keď nám čašník priniesol cestoviny: porciu cacio e pepe rozdelenú do dvoch misiek.
Jasonovi len tak vykĺzli slová: „Dnes sa mi v práci stalo čosi čudné.“

„Na hodine?“ Jason počas jarného semestra stále učil na Newyorskej univerzite, no mal aj vlastnú spoločnosť, v ktorej radil iným firmám, a často sa objavoval ako moderátor v káblovej televízii. Okrem toho nahrával populárny podcast. Môj manžel mal veľa zamestnaní.
„Nie, v kancelárii. Vravel som ti o praktikantoch?“ Na univerzite boli čoraz nešťastnejší (žiarlivejší, vravieval Jason), že sa venuje aktivitám mimo školy, a preto Jason súhlasil, že zavedie stáž pre praktikantov, v rámci ktorej bude každý semester so svojou poradenskou firmou dozerať na hŕstku študentov. „Jedna praktikantka si zrejme myslí, že som sexistické prasa.“

Uškŕňal sa, akoby to bol vtip, ale v tomto sme sa líšili. Jason sa ku každému konfliktu staval s istou dávkou humoru alebo aspoň zvedavosti. Ja som sa sporom vyhýbala za každú cenu. V tom okamihu som položila vidličku na okraj misky.
„Prosím ťa,“ mávol zľahčujúco rukou, „je to smiešne. Dokazuje to, že praktikanti prinášajú viac starostí ako úžitku.“
Pri opisovaní incidentu sa celý čas usmieval. Rachel bola prváčka alebo druháčka na magisterskom stupni. Nevedel to naisto. Patrila medzi slabšie študentky. Mal podozrenie, ale nijaký dôkaz, že Zack – kolega, ktorému prischol výber kandidátov – ju vybral, aby bola skupinka rozmanitá, čo sa týka pohlaví. Rachel vošla do Jasonovej kancelárie s internou správou o reťazci potravinových obchodov, ktorú napísala. Vyhŕkla, že priateľ ju cez víkend požiadal o ruku, a zdvihla ľavý prstenník, aby mu ukázala obrovský diamant.

„Čo si myslela, že s kým hovorí?“ pýtal sa Jason. „So sestrou zo sesterstva?“
„Prosím, presvedč ma, že to si jej nepovedal.“
Znovu prevrátil oči, tentoraz menej teatrálne. „Samozrejme, že nie. Úprimne, nepamätám sa, čo som odvetil.“
„No aj ak…?“
„Obvinila ma, že som sexista.“
„Komu to povedala? Prečo by to vravela?“
„Išla za Zackom. Práve takýchto študentov v súčasnosti prijímame – absolventov, ktorí nechápu, aká hierarchia vládne vo firme, kde pracujú. Myslela si, že Zack má nejakú moc, lebo on ju prijal.“
„Ale prečo sa sťažovala?“ Všimla som si, že žena pri vedľajšom stole sa pozrela naším smerom, a stíšila som hlas. „Čo tvrdila, že sa stalo?“

„Neviem. Stále tárala o tom, že sa zasnúbila. Posťažovala sa Zackovi, že som konštatoval, že je primladá, aby sa vydala. Vraj by mala najprv niečo zažiť.“
Bolo na tom niečo zlé? Nikdy som nepracovala v prostredí formálnej kancelárie. Znelo to neslušne, ale nie neprístojne. Poznamenala som, že sa muselo stať niečo horšie, keďže sa sťažovala.

Môže vás zaujať:

Mafiou presiaknutá politika aj biznis



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *