Ako ma na vianočnom letisku takmer zatkli: „Kriste, už si to zapamätaj! 2×20 kg dole, 2×10 kg hore!“
Vieme sa pohádať ako malé deti. Podľa mňa je nás počuť až za dvere bytu. A vždy len pre jediný dôvod. Kufre!
„Kriste, už si to zapamätaj! 2×20 kg dole, 2×10 kg hore a počítaj s tým, že ti možno nedovolia kabelku!“ pravidelne na mňa zvýši hlas nervózny manžel, ktorý sa pred každým letom za našou dcérou snaží len zodpovedne vyhnúť trapasu pred celým letiskom. A ja, neveriaci Tomáš, mu zasa hlučne pripomeniem, že sa nemá rúhať aspoň cez advent.
Neznášam to z celej duše. Dokážem sa, pre jeho dobre myslené rady a zodpovednosť, vytočiť do nepríčetnosti. Neznášam, keď ma so zvýšeným hlasom karhá ako malé dieťa, ktoré akoby nevedelo počítať dva plus dva.
Neznášam tie odlety, ktoré zároveň milujem, lebo o pár hodín už budeme udobrení a šťastní objímať dcéru aj s vnučkou. Vždy sa pre váhu kufrov pohádame. Vždy! Nepamätám si, kedy sme za dcérou odlietali nepohádaní. Asi to už ostane našou rodinnou tradíciou.
Manžel je nervózny už mesiac dopredu keď vidí, ako postupne domov znášam všetko, čo viem, že „mladých“ poteší.
Dcéra sa nám smeje, že posledný rok nekupujeme nič, len kufre. A má pravdu. A nie preto, že sa neviem minimalisticky zbaliť. Naopak, aj tieto Vianoce som odletela iba s vecami na sebe, len aby som ušetrila miesto pre darčeky a…
Najprv sme to vyriešili 140 l kufrom. Ani som netušila, že také veľké vyrábajú. Tieto Vianoce sme však museli dokúpiť ďalší 135 l, väčší sme už nezohnali.
Otrasné, ako sa celý deň pred odletom natrápim, aby som sa do hmotnosti trafila. Srdce mi puká, keď sa neviem rozhodnúť, čo nakoniec musí ostať doma. Kurnik, vždy niečo musí ostať doma… Raz je to veľké, raz malé, inokedy príliš ťažké, potom ľahké až sa to v kufri porozbíja.
Už aj kabelky si kupujem také veľké, aby som všetko, čo je nad limit ukryla do nej. Zatiaľ mi na to na letisku neprišli, aj keď, naposledy som sa pod ťarchou kabelky tak ohýbala, že som bola presvedčená, že tentoraz mi na to prídu.
Po troch rokoch budeme konečne všetci spolu aj na Vianoce.
V preklade, rozhodla som sa, že za hranicami oslávime pravé slovenské Vianoce. Tradície sa predsa musia dodržiavať! Aj za ten neuveriteľný strach, ktorý vždy prežívam na letisku, aj keď všetko prevážam podľa pravidiel. Tieto Vianoce som ho mala však taký veľký, že by sa mi do zadku špendlík nevmestil, taký som ho mala stiahnutý. Všetky kufre mali miernu nadváhu.
Pri váhe som na letiskový personál klipkala očami ako stará socialistická bábika. Spomínala som lásku k rodine a tradíciám, prvé Vianoce s vnučkou, ktorej doprajeme všetko na svete a tak. Bála som sa jedinej otázky. Neviem totiž klamať. Nieže by som prevážala niečo čo nemôžem, ale keby som mala vymenovať pravý obsah všetkých kufrov, mysleli by si o mne, že som sa asi zbláznila.
V kufroch nechýbal vákuovo mrazený vykostený kapor (však kto by preboha do Nórska vyvážal ryby), pravá kyslá kapusta, niekoľko najväčších balení Tatárskej omáčky (tatárku vyrábajú len pre český a slovenský trh), oplátky a trubičky aj bezlepkové, bryndza, tvaroch, všetko potrebné na pečenie vianočných koláčov, krupicová kaša, údené mäso, samozrejme x balení tresky, majoránka, bôbkový list, horalky, detské piškóty, vanilkový puding v prášku, gaštany, plnotučná horčica… Jednoducho všetko, čo nám tieto Vianoce nemohlo na stole chýbať. Ani v Nórsku. Spišské párky museli tento rok ostať doma. Našťastie ich predávajú aj na pražskom letisku v duty free shope.
Balila som to celý deň. Prebaľovala, vážila, vybaľovala, zasa prebaľovala a stokrát vážila, predstavovala som si, čo nás zasa bude čakať, keď kufre otvoríme. Spomenula som si na tatárku, horčicu a tresku, ktoré sa nám pri poslednom lete porozbíjali a roztiekli po celom kufri aj s oblečením. Tohto roku cestovali s darčekmi, ak by sa potraviny rozbili, bola by som veľmi smutná.
Pri odbavovaní kufrov som bola na seba mimoriadne pyšná, aj keď sa po našich mega kufroch pozeralo celé letisko. Keď nám už ostali v rukách len tie na palubu, keď sme prešli všetkými zvýšenými vianočnými kontrolami, tak ako vždy, manžel ma milujúco pohladkal, opäť sa mi ospravedlnil, že mi neveril, zahli sme do prvého baru na pohár vína, ako sme to opäť zvládli.
Začali sme sa tešiť ako malé deti na naše prvé pravé slovenské Vianoce po troch rokoch s našou dcérou a jej rodinou v ďalekom škandinávskom severe. Ako budeme tradične ešte pred odletom na gate spomínať aj na to, ako sme jej do školy v USA posielali vo vianočnom balíku oplátky, ktoré nikdy neprišli celé, klobásy a samozrejme jej milovanú tatárku. A vraj sa to nedá. ?
V tom sme na letisku uvideli náš obrí kufor, ako ho tlačí uniformovaný policajt, úplne opačným smerom od lietadla. Zalial ma pot. Cítila som prúser, ktorý som nevedela definovať, či je kyslou kapustou, či údeným mäsom, či bezlepkovou múkou, ktorú si možno niekto pomýlil s kokaínom… Ostala som pred gateom ako obarená a predstavovala som si, ako ma na pražskom letisku zatknú, ako nebudem na Vianoce s rodinou, ako prídem o pas, ako nám odletí lietadlo, celkom zreteľne som si na rukách videla putá… A rozbehnutého manžela, ktorý sa na letisku zrazu stratil aj s policajtom.
A do toho vám uši reže vaše meno, ktoré vyhlasujú po celom letisku. Hrozná už len spomienka…
Trvalo to asi 10 minút, mala som pocit, že hodinu, keď som konečne uvidela zamračeného manžela spolu s policajtom a našim kufrom. „Veľmi sa ospravedlňujem, ale čo som nezvládla? Kyslú kapustu? Viete, v Nórsku ju majú veľmi sladkú a ja som chcela rodine uvariť pravú vianočnú kapustovú polievku, aj ten kapor, viete, v Nórsku ho neviem zohnať, pre nich je to ryba tretej kategórie…,“ nepustila som k slovu policajta, ktorý mal však ďaleko príjemnejší výraz ako môj manžel.
„Nie pani, všetko je v poriadku, až na tie PRSKAVKY!“ Onemela som a okamžite som sa po poučení, že ide o samovznietivú výbušninu, obliala vedrom hnoja. Veď ako som mohla urobiť takú chybu ja, čo lieta hore dole pravidelne po celom svete. Išla som sa od hanby pod zem prepadnúť, že taká samozrejmá vec mi ani len nenapadla. Začala som sa neuveriteľne kajať, niečo na spôsob, moja vina, moja vina, moja preveliká vina a blbosť, dementizmus, pripečenosť, hlúposť, nezodpovednosť… , až kým sa sympatický policajt nezačal smiať na celé letisko. Musela som mu sľúbiť, že si navždy zapamätám, že prskavky do kufra nepatria nielen počas Vianoc. Verte, zapamätala! Ešte pred odletom som sa u pár kamarátok uistila, že som nie jediná, ktorú by napadlo zbaliť do lietadla prskavky (možno ma v tom len nechceli nechať samú).
Ten pocit šťastia, keď som policajtovi, ktorý opäť tlačil náš obrí kufor, videla už len chrbát a smerom k lietadlu, bol neopísateľný!
Rovnako, ako keď sme už u dcéry vyložili všetky kufre, v ktorých sa nič nerozbilo a nič, okrem prskaviek, nechýbalo. Okrem toho, že prskavky kúpite aj v Nórsku (netušila som), aj keď iba počas vianočných sviatkov.
Boli a sú to krásne Vianoce. Bez televízora aj mobilov. Na stole nám nechýba nič. Absolútne nič. A hlavne, nikto nechýba za stolom.
Krásne sviatky priatelia!!! Rovnako, ako ich „naši mladí“ priali pri dverách susedov, na rukách s tradičným slovenským vianočným pečivom neďaleko Oslo. Pôvodne sme si mysleli, že to bude trvať chvíľu, nakoniec sa vďaka našim obrovským kufrom a ich obsahu, ocitli aj v domácnostiach Nórov, ktorých mnohí zo Slovenska vnímajú ako nedôverčivých a chladných. Opak je však pravdou, boli milo prekvapení a radi, že im „naši mladí“ zaklopali večer na dvere. Lebo všade žijú len ľudia a záleží len na nás ako.
P.S. Manžel sa mi nakoniec priznal, že pána policajta na letisku poprosil on, aby mi dohovoril, že on to “moje” balenie vždy veľmi ťažko znáša a predsa len nemá ideálny tlak. 🙂