Ako sme ostali skoro na ulici. Pozor na podvodníkov na rezervačných portáloch

Rozhodli sme sa, že si doprajeme pekný víkend v Budapešti. Veď je to tu za rohom. Pre covid sme rezerváciu ubytovania odkladali na poslednú chvíľu. S dvomi deťmi človek nikdy nevie, či ho nejaký pozitívny prípad v triede nezavrie do karantény.

Priebežne som už dva týždne pred plánovaným víkendom sledovala rôzne rezervačné stránky. Vždy som niečo našla, takže som si nerobila starosti, že by sme napokon víkend museli zrušiť pre preplnené ubytovacie kapacity.

Súboj o apartmán

Pár dní pred cestou sa ale situácia zmenila. Aj iní, tak ako ja, čakali na predpoveď počasia, ktorá sľubovala nádherný víkend.  Veď kto by cestoval do upršaného víkendu. A bohvie čo zasa bude na hraniciach pre covid.

Ubytovacích kapacít bolo odrazu oveľa menej.  Všetci boli rýchlejší ako ja, musela som konať. Vytipovala som si pár apartmánov. Do hotelov chodíme neradi. Nemám chuť stále deti okrikovať, aby boli tichšie. Potrebujú sa hýbať a na to sú apartmány s viacerými izbami vhodnejšie. Okrem toho sú moji sedmospáči ráno mrzutí a ufrflaní, tak si radšej dám raňajky pekne niekde v súkromí ako v hotelovej reštaurácii.

Do Budapešti som chcela cestovať o deň skôr, aby som pred víkendom s rodinou ešte stihla navštívila kamarátku. V piatok večer som sa s rodinou mala stretnúť v našom budapeštianskom apartmáne. 

Skvost na pohľadanie

V pondelok večer som si sadla za počítač a vytipovala zopár apartmánov. Chceli sme bývať v centre, aby sme sa mohli presúvať po vlastných. Okrem toho sme potrebovali miesto na parkovanie. Našla som zopár skvostov. Moderné, novo zariadené byty, s internetom, pár krokov od kultúrnych pamiatok. Tak sme teda jeden zarezervovali. Stálo tam, že netreba platiť nič dopredu, lebo pre  koronu sú zvýhodnené stornovacie podmienky. Jasne čierne na bielom: zaplatíte až na mieste. Ako fajn, pomyslela som si.

Lenže hneď po rezervácii sa nám ozval akýsi Pali. Vraj nech potvrdíme rezerváciu. My, že potvrdzujeme. On, že treba uviesť kompletné dáta ku kreditnej karte. Dáta aké bežne uvádzame sme na rezervačnej stránke uviedli. Tak ako vždy. To, ale Palimu nestačilo. Takto sa to ťahalo celý utorok.

Tajný Carlos

V utorok pred polnocou sme rezerváciu zrušili a zarezervovali ešte krajší, ešte lacnejší apartmán v úplnom centre Budapešti. Ráno volám na uvedené číslo. Neexistuje. Zisťujem možnosti. Chatujem s rezervačným portálom. Vraj „Ničoho sa nebojte. Apartmán je aktívny. Ja sa s nimi spojím,“ informovali z rezervačného systému, na ktorý sa spolieha celý svet.

Po pár hodinách stále žiadna odpoveď. Ani na maily a ani telefón nezačal zázrakom fungovať. Opäť píšem rezervačnému portálu. Opäť ma upokojujú. Podvečer sa ozve zasa Carlos. S presnými inštrukciami. Kde si môžeme vyzdvihnúť kľúče, aké je heslo na wifi, kde môžeme zaparkovať. Všetko super, všetko bez problémov.  Pre istotu kontrolujem na počítači ulicu, na ktorej sa má dom nachádzať. Nikde ho nevidím.

Po smiechu plač

Muž ma upokojuje: „To je predsa úplne nová stavba, tú tam nenájdeš.“ Na druhý deň cestujem sama vlakom do Budapešti. Teším sa na večer s kamarátkou aj na víkend s rodinou. Ako nám len bude dobre!

Až na to, že náš prenajatý apartmán (dokonca ani dom) neexistuje. Behám po Váci utca a hľadám hore dole. Nikde nič. Volám mužovi. Ten je už chudák v panike, pretože mu niekoľko krát volali z banky, že mu zablokovali kartu, lebo sa niekto pokúšal vyzdvihnúť celkom veľkú sumu peňazí. Môj muž dal v pracovnom zhone a strese Carlosovi všetky dáta. Aj tie tajné.

Strecha k nezaplateniu

Napokon sme sa virtuálne rozlúčili aj s Carlosom a skončili u Erni a Sandora, veľmi čudného páriku maďarských penzistov –  veľkopodnikateľov, ktorý rovno za maďarským parlamentom prenajíma v osemposchodovom dome asi 20 bytov. Apartmán bol taký hnusný, že sme tam naozaj len spali, ale zase na druhú stranu existoval! A to je pri dvoch deťoch k nezaplateniu!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)