Ako som sa prihlásila aj k českej národnosti, haleluja

Ani mi nenapadlo, že sa raz niekedy v živote prihlásim aj k inej národnosti. A už vôbec mi nenapadlo, že ma k tomu donúti vlastná vláda a dokonca ešte aj zmeny. Šialené.

Tak som sa teda pod hrozbou vysokej pokuty zapojila do Sčítania obyvateľov, domov a bytov 2021. Čo tam teda potom, že ma vlastná vláda nádeje urobila bezdomovcom už na jar 2020. Sčítanie domov a bytov by ešte sedelo, veď na Slovensku mám trvalý pobyt od roku 1970, a niekedy od roku 1990 platím aj dane všetkého druhu a odvody. A ešte oveľa, oveľa viac dodnes.

V roku 2017 som sa prihlásila na prechodný pobyt aj v Prahe, kde pôsobí môj manžel, vedľa ktorého stojím už viac ako dvadsať rokov. Od toho roku som až do pandémie v marci 2020 chodila do Prahy aj trikrát do týždňa. Prvý rok a pol som tam bola tuším jediný víkend. Všetky sme strávili doma na Slovensku. Však na Slovensku mám aj celý svoj pracovný život.

Bola som len zodpovedná a v Česku sa prihlásila aj na prechodný pobyt, keby sa niečo stalo. No a ono sa to stalo. Prišiel Covid-19, hranice zatvorili po voľbách a premiér zmeny nám odkázal, že všetci, ktorí sme sa nestihli vrátiť aj zo služobných ciest a túžime sa dostať domov sme „štekajúce psy“. Čo bolo ďalej už mnohí poznáte. Občanom SR za hranicami zobrala vláda dôstojnosť a vytrubovala to do celého sveta.

Prvých 48 hodín, ktoré nám premiér zmeny vytýčil som využila na to, aby som sa vysťahovala. Tušila som, aký je to diletant, len som nevedela odhadnúť aký veľký. Domov sa chcem vrátiť už iba ako Európanka, na úrovni s tým najzákladnejším ľudským právom, na dôstojnosť. Netuším kedy to bude, ale doma som nebola od 26. septembra 2020.

Ako občanovi SR mi za hranicami neostali žiadne práva, len povinnosti a ešte aj pribudli. Takže som sa pod hrozbou vysokej pokuty zapojila aj do sčítania obyvateľov, aj keď už vlastne nie som obyvateľom mojej krajiny vďaka vláde zmeny.

Ale tak dobre, povinnosti sú povinnosti. A tak som začala vypĺňať dotazník, na ktorom pracovali najmúdrejší štatistici Slovenska roky a za ťažké milióny. Za naše milióny daňových poplatníkov.

Mali ste od roku 1980 nepretržitý pobyt v zahraničí v trvaní najmenej 12 mesiacov? Spozornela som. Samozrejme, že nemala! Maximálne dovolenku 14 dní pri mori! Bože, 12 mesiacov v Karibiku! To by bolo! Ale nebolo! Ale vzhľadom na to, že mám prechodný pobyt v Prahe, štát ma prinútil uviesť klamstvo. Systém sčítania by ma inak s prechodným pobytom  v Prahe nepustil ďalej. Odpoveď musela znieť: Rok posledného príchodu do SR 2017 !!! Čo tam potom, že je to klamstvo. Kto toto vymyslel, fakt ho to muselo bolieť. Alebo za tie milióny eur ani nie?

Otázka: Aké je Vaše zamestnanie? Bez možnosti uviesť živnosť. Zamestnaná, nezamestná, nič iné. Neklamem, takže som uviedla nezamestnaná, ktorá ani nepoužíva auto (mám dve), lebo sa nikde ako zamestnanec nepresúva, keďže nie je zamestnancom, ale fyzickou osobou. Keďže pracujem už roky z domu a necestujem tak “do zamestnania”, ako znela otázka, nikde nedochádzam. Kto toto vymyslel, fakt ho to muselo bolieť. Alebo za tie milióny eur ani nie?

A tak som postupne väčšinu otázok podvádzala, aj keď som nechcela. Klamať ma prinútil vlastný štát. Že by ryba smrdela od hlavy? Dobre, chápem ešte, že “múdre hlavy štatistikov” nezaujíma ani to či ste žena alebo muž, ale že by im nezáležalo ani na pravde? Kto toto vymyslel, fakt ho to muselo bolieť. Alebo za tie milióny eur ani nie? Či iba daňových poplatníkov, ktorí sčítanie platia?

Až som sa teda cez vynútenú nepravdu prepracovala k záveru dotazníka, aká je moja národnosť a: Hlásite sa aj k ďalšej národnosti? Tak som sa automaticky prihlásila k slovenskej národnosti a po prvý raz vyplnila aj to, čo som popravde zrazu cítila. K českej. Po 50 rokoch života na Slovensku a aj dlhých rokoch v Lúčnici by sa ešte aj ujo Nosáľ pri mne chytal za hlavu.

Môže sa väčšina jednookých medzi slepými smiať zo susedov koľko chce, za celý ten rok, kým ma vlastná vláda prenasledovala a prenasleduje dodnes (policajnú aplikáciu eHranica pripravuje iba pre cezhraničných, ale tým pomýleným dnu nie), za celý ten rok sa nikto z českých politikov neodvážil predviesť to, čo je už na Slovensku národným folklórom. Dotknúť sa ľudskej dôstojnosti (viem, Česi na to majú iný názor, ale to len preto, že nesledujú Slovensko). A za to českému národu budem vďačná už celý život.

Takže tak. Už aj ja som sa teda sčítala aj cez tie slovenské hranice. Kto nezažil, na koho neplatila a neplatí žiadna výnimka, kto nepocítil, čo je prísť o dôstojnosť v štátne karanténe, čo je to strata identity, práva a mať už len povinnosti, nech si nedovolí súdiť. Nech si nedovolí súdiť! Haleluja…

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)