Ako som sa zoznámila s Agentom 007

Dalito.sk/Herec Pierce Brosnan (aj ako Agent 007) 13. augusta 2014/foto: TASR/AP
LUCIA TOMEČKOVÁ -

Pierce Brosnan oslavuje 68 rokov. Charizmatický herec, ktorého doma „môžeme“. Počas pandémie sme založili tradíciu. V sobotu zaľahneme pred televízor a okrem 30 prípadov majora Zemana si pustíme aj jednu z nezabudnuteľných častí Agenta 007, ktorú sme videli už mnohokrát. A spomíname aj na miesta, ktoré sme v tejto kultovej sérii navštívili a zažili tam najkrajšie chvíle života.

Takže už aj James Bond, Agent 007, starne. Aj Pierce Brosnan. Uľavilo sa mi pri pohľade do zrkadla, ktorý sa mi po roku pandémie vôbec nepáči. Vidím tam smutnú a ustarostenú tvár, ktorá za krátky čas zostarla o desať rokov. Čo už, budem sa s tým musieť naučiť žiť, rovnako ako s koronavírusom. Možno ešte niečo zachráni kaderníčka po roku a pol.

Kým k tomu dôjde, pri príležitosti 68. narodením významného herca som si spomenula na naše osobné stretnutie, ktoré napísal sám život. Písal sa rok 2001 a Pierce Brosnan mal tesne pred druhou svadbou s americkou novinárkou Keely Shaye Smithovou.  

Luxus ako poďakovanie

Môj manžel mal za sebou ďalší skvelý obchodný rok. Firma mu chcela poďakovať, aj jeho manželke, že mu vraj doma robím prostredie, že vo firme sa môže plne sústrediť na prácu, čo sa odzrkadľuje aj na jeho výsledkoch. Bodaj by nie! Zvolala som so smiechom, keď mi oznámil, že ideme vyberať, kde zažijeme naše ďalšie radovánky života. Blažená firma, ktorá si uvedomuje, že bez dokonalej ženy, by to ani on nikde nedotiahol. No nie?

Vyberali sme si asi z desiatich krajín. Spoločne sme už vtedy pochodili kus sveta a tak sme si určili dve podmienky. Kde sme ešte neboli a bežne na dovolenku ani nepôjdeme, lebo milujeme teplo. Vyhralo Írsko.

Zažili sme päť dní takého rozmaznávania, že som mala pocit, že som sa razom stala členkou nejakej kráľovskej rodiny, či najvplyvnejších osobností Írska. „Zaslúžime si, smiali sme sa s manželom po nezabudnuteľnej večeri v jednej z najstarších írskych katedrál, kde sme si vďaka manželovej firme vychutnávali život aristokracie za okrúhlymi stolmi s neuveriteľne žiariacimi bielymi obrusmi a strieborným príborom. Do toho hral sláčikový orchester rovno pod Kristom a ja som sa cítila ako malý Boh. Bolo tam asi päť stolov, za nimi manželské páry najlepších manažérov roka a my sme si vo večerných róbach a oblekoch užívali atmosféru, ktorú som dovtedy videla maximálne v archívnych záberoch kráľovských rodín. Všade krásne, dokonalo upravené dámy a ešte dokonalejší gentlemani. Z výšky katedrály na nás padala dokonalá vážna hudba, ktorá sa od stien aj krištáľu odrážala na všetky strany nevtieravo, presne tak, aby sme sa vedeli porozprávať s párom, ktorý usadili vedľa nás alebo aj cez stôl. Dodnes si spomínam na to, ako som sa snažila nič nepokaziť a manželovi urobiť najlepšiu „reklamu“. Dôstojne sedela na okraji stoličky, lakte pri tele, až som mala pocit, že sa sama prepichnem, chrbát vystretý ako lata, aby som ani náznakom neprezradila, ako mi ťažká skolióza už hnusne vytláča pravú lopatku do hrbu. Manžel ma zamilovane sledoval a ja som bola na neho nesmierne pyšná. Užívala som si to. Aj debatu s vedľa sediacou manželkou manažéra z Maďarska, ktorá vedela po anglicky menej než ja. Decentne sme to vyriešili ďalším pohárom skvelého vína až som v istom momente, samozrejme všetko decentne, hovorila ja maďarsky a ona anglicky. Zvuk cinkotajúceho krištáľu jasne počujem dodnes. Dokonalo zapadol do jedinečnej atmosféry katedrály.  Odvtedy pred koncom každého fiškálneho roka manželovi zo žartu pripomeniem: „Miláčik, poriadne sa snaž! Lucinka si ďalšiu katedrálu zaslúži!“

Nenápadný hotel vyrazil dych

Večernú róbu som ťahala po zemi decentne za sebou a opatrne vstupovala do hotela The Merrion, presne oproti sídlu írskej vlády. Už v prvý deň mi bolo jasné, že to nebude len taký „obyčajný hotel“. Pred nenápadným vchodom, za ktorým sa schovávala prenádhera, stál butler v cylindri, ktorý by vám zniesol modré z neba. Už na recepcii som poprosila manžela nech ma štipne a či si je istý, že sme v správnom hoteli. Lebo áno, aj stolovanie v striebre naozaj aspoň občas potrebujem. Presne ako Agent 007.  

Hotel mal štyri poschodia, posledné na privátny kľúčik. Vo výťahu mi išiel spravodajský mozog na plné obrátky. Vždy som sa obrátila na manžela, že neodídem, kým nezistím kto býva na najvyššom poschodí. Manžel len niečo také prehodil, že najhoršie pre muža je, ak sa ožení s novinárkou.

Nezabudnuteľná noc

Užívali sme si luxus, ktorý sme si nielen podľa firmy zaslúžili, až sme sa teda v róbach vracali zo slávnostnej večere z katedrály. Bolo nám príjemne veselo, boli sme šťastní a ako vždy, zaľúbení ako zatiaľ celé manželstvo. Bolo okolo polnoci a pri výťahu sa stretlo viac takých šťastných po víne či preslávenom írskom pive. Nič hanebné, naopak, pred výťahom bolo cítiť bezstarostnosť a radosť zo života. Nastúpili sme dnu aj s partiou troch sympatických chlapov, ktorí tak nádherne voňali, že nos vykrúcalo aj manželovi, ktorý si na kvalitné pánskej parfumy potrpí dodnes. Na všetkých bolo vidieť, že prežívame bezstarostný večer, ktorým sa všetkým vydaril aj s vínkom či pivkom tak akurát.

Jeden zo sympaťákov stál chrbtom k ovládaniu výťahu a pod vplyvom veselej nálady nevedel spojazdniť výťah. Ani na tretí pokus sa totiž nevedel privátnym kľúčikom trafiť do maličkého zámku vo výťahu. Akosi mu to nie celkom dobre išlo a zažartoval, že ten posledný pohárik piva si asi mal odpustiť. Automaticky som sa so smiechom spýtala, či mu môžem pomôcť. Obrátil sa na mňa cez plece a podal mi kľúč. Veľmi milo sa usmial, ako to vie len Pierce Brosnan. Chcelo sa mi jačať, kričať, možno aj odpadnúť, ale vyžadovaná úroveň spoločnosti ma prinútila len niečo milo odhabkať, zobrať si jeho kľúče a pomôcť mu dostať sa domov. „Keby ste boli taká milá, nejako sa dnes neviem dostať domov,“ s úprimným smiechom mi vložil kľúče do dlane Pierce Brosnan.

Samozrejme sme sa všetci tvárili, že takých ľudí ako on stretávame bežne v živote a že nás osobný neformálny až vysoko súkromný kontakt s takou osobnosťou „nemôže rozhádzať“. Pravdou však je, že som bola z toho úplne hotová. Kým sa aj mne pod vplyvom trošku viac vínka podarilo naštartovať výťah, vo výťahu sme všetci žartovali, ktorý pohárik sme si už večer asi aj mohli odpustiť, prípadne odkiaľ sme. Viac mu hovorilo Nemecko ako Slovensko. Posledné jeho slová boli: „Pokojný večer ešte, vidíme sa zajtra dole na raňajkách alebo o piatej na čaji!“

Noc pod Agentom 007

Vystúpila som z výťahu ako pravá dáma, róbu som ďalej decentne poťahovala za sebou a tajne som dúfala, že mi ju výťah zachytí a Pierce ešte bude musieť aspoň chvíľu počkať. Nezachytil a výťah s ním aj jeho kamarátmi pokračoval o poschodie vyššie. Presne nad našu izbu.

„V živote by mi ani len nenapadlo, že ja strávim celú noc pod Piercom Brosnanom!“ vykríkla som zo žartu v lete vo vzduchu, keď som dopadala vo večernej róbe na najväčšiu posteľ, v akej som kedy dovtedy spala. Zahľadela som sa na plafón a so smiechom dodala: „Miláčik, prepáč, vieš, že ťa milujem, ale ja dnešnú noc strávim pod Piercom Brosnanom!“ Ako vždy, manžel mi milo poťukal na čelo, ale aj on sa priznal, že áno, bol to zážitok. Samozrejme som mu nezabudla pripomenúť, že aj „spolubývajúci“ bude po smrti prvej manželky opäť šťastný, lebo si zoberie novinárku. … Na raňajky sme zaspali a nekonal sa ani čaj o piatej s Agentom 007. Lietadlo nám odlietalo poobede.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)