Alibistické smajlíky ako jedovaté sliny
Ľudia sú zvláštne tvory. Všetko dokážu zneužiť vo svoj prospech. Aj tie milé smajlíky, pôvodne používané pre lepšie vyjadrenie pocitu pri písomnej komunikácii.
Chudáka smajlíka vytvoril ešte v roku 1963 výtvarník Harvey Ball ako súčasť kampane pre poisťovaciu spoločnosť na podporu morálky zamestnancov.
Lenže my dokážeme alibisticky zneužiť ešte aj túto nevinnú veselú tváričku. Kde sú tie časy, keď to, čo sme si mysleli či na čo sme chceli niekoho upozorniť, sme museli tomu druhému povedať do očí. Samozrejme, ak sme našli odvahu. Bolo to ťažké, ale tí odvážnejší to dali, prípadne napísali list, vtedy ešte bez smajlíkov. Dnes všetko, ako novodobí hrdinovia, vyriešime rýchlo na nete.
Aj s alibistickým zneužitím smajlíka. Len tak, hnusne, šup tam zopár vysmiatych smajlíkov od ucha k uchu, enter a hotovo. S priamo či nepriamo cieleným textom, ktorý sa niekoho môže dotknúť, lenže keď tam alibisticky pridám aspoň dvoch smajlíkov, tak sa prijímateľ nemôže uraziť. Nemôže. Veď som tam dal smajlíkov! Dvoch!!
Viem, že nie som jediná, ktorá takéto „veselé“ dobré rady, postrehy a návrhy zaregistruje. Už pár týždňov nad týmto zlovestným alibistickým prístupom na nete rozmýšľam, pretože keď to niekto nepovažuje za smiešne ani dobre mienené a v tomto duchu zareaguje, tak mu príde reakcia s ďalšími smajlíkmi: ty si sa urazil/a? Veď som tam dal/a smajlíky!
Vždy sa potom zamyslím, či sú naozaj takí pripečení, že im to nedochádza, alebo si myslia, že to nedochádza mne, alebo sú takí zlí a alibistickí, že je im to vlastne úplne jedno a nech sa s tým dotknutá osoba vyrovná, ako chce. Známa mi raz povedala, že sa jej z tých alibistických smajlíkov už prevracia žalúdok.
Pritom boli kedysi milované. Dnes ich rozdávame na všetky strany. Vysmiate od ucha k uchu ako také sliny pri kýchaní. Lenže tieto už majú oveľa častejšie príchuť jedovatých slín než úprimného žartu. Pričasto sú presne mienené, mierené a cielené…
Na druhej strane, viete čo? Niekedy sú aj tie „vtipné“ fajn. O ich odosielateľovi totiž vypovedajú veľmi veľa. Úbohé milé tváričky, ktoré nám mali pôvodne robiť radosť. No, čo už, ľudia sme rôzni.
Aj z nevinnej tváričky dokážeme vyťažiť alibistické maximum. Dirigovať, zhadzovať, kritizovať, raniť… Čo to píšem, veď tam bol vlastne ten smajlík a autor to predsa napísal zo žartu! Strácam už vari zmysel pre humor?! Alebo dokážeme byť neskutoční alibisti?
Vďaka za každého milého smajlíka, za každého milého, aj keď niekedy a dosť často, najmä v “rukách dospelých” pôsobia podľa mňa skôr infantilne… 🙂 🙂
P.S. Priznám sa, osobne nepatrím medzi pravidelných užívateľov ikoniek. Neviem, mne prídu v komunikácii dospelých ľudí aj na nete smiešne až detinské. Ale zasa, každému podľa chuti.