Stĺpčeky

Bez emócií a poďakovania by to bolo celé o…

Neviem, či ste pozerali finále SuperStar, ja po rokoch áno. A dobre som urobila, lebo výherkyňa Barbora Piešová, ktorá rozplakala celú porotu, dojala aj mňa.

Paľo Habera na záver jej emočného vystúpenia povedal, že „je dobré, že emócia je stále v ľuďoch, a že takí ľudia existujú, lebo bez emócie sa nedá žiť. Bez takých ľudí, ktorí dokážu rozdávať emóciu by to bolo celé o hovne,“ koniec citátu.

Som novinárka, od ktorej sa vyžaduje úplné potláčanie emócií. Uvoľniť ich môžem len pri publicistickom žánri pri Stĺpčekoch, ktoré odrážajú subjektívny názor autora. Ľudia to nerozlišujú, nevedia, ale už som si zvykla. A keďže aj novinár je iba človek, áno, je to jediný priestor, kde sa aj ja cítim ako človek s rovnakými právami ako všetci občania Slovenska.


Bola som včera na tlačovej konferencii slovenského premiéra Igora Matoviča a českého predsedu vlády Andreja Babiša v Prahe. Pozerala som sa do očí človeka, ktorý ma mesiace hanlivo označoval za štekajúceho psa za hranicami, blbca, hlupáka, „pendlera“, repatrianta, pliagu a ešte neviem čo a jediné právo, ktoré mi nechal je platenie daní a odvodov.  A vedľa neho stál predseda vlády, ktorej českí vojaci mi pomáhali s liekmi cez hranice.

Pozerala som sa na človeka zo Slovenska, pre ktorého rozhodnutia som sa za 48 hodín vysťahovala z krajiny, kde som takmer 50 rokov žila a pre ktorého sa ešte dlho nebudem cítiť bezpečne, keď budem prekračovať „hranice domov“. A to len pre to, že som sa v najhorších časoch ocitla na tej nesprávnej strane.  

Pozerala som sa na človeka, ktorý sa nielen mne neodvrátiteľne podpísal pod zdravie. A spovedala som elitného slovenského hygienika, ktorý ovplyvnil státisíce životov Slovákov tam vonku.  Zrazu som bola meter od ľudí, ktorí mi dali 48 hodín a ja som ich využila na to, aby som sa vysťahovala. Zvládla som aj to.

Keď som sadla do auta a vracala sa domov za počítač, necítila som už nič. Len obrovskú úľavu, ktorú by som dopriala všetkým, ktorí ju ešte hľadajú. Ja som ju našla. Ale až po tom, keď som na poslednú chvíľu ešte otočila volant a kúpila veľkú kyticu a s manželom som ju na znak úcty a poďakovania, a tej pomyslenej bodky, zaniesla na slovenské veľvyslanectvo v Prahe.

S manželom sme zazvonili na zvonček s tým, že by sme sa len chceli poďakovať pani konzulke na slovenskom veľvyslanectve v Prahe.

Naposledy, keď sme s ňou volali obliati emóciami a prosili o pomoc, bola jediná, ktorá nám dávala nádej.  Bola viac, bola akýsi terapeut, ktorý zrazu všetko chápal a rozmýšľal, ako pomôcť. Zo slovenskej strany to bola práve ona, ktorá nám ešte dávala pocit, že niekde patríme, že sme pre niekoho ešte občania, ku ktorým sa ich štát hlási. Bola to práve ona s kolegami, ktorí evidentne denne riešili obrovské množstvo životných osudov a príbehov, ktoré sa pre ňu a jej kolegov uzatvorili až dnešnou polnocou, kedy sa otvorili hranice normálne. Bola to nielen ona, ktorá bravúrne zvládala aj zúfalé výpady Slovákov, ktorí mali zrazu pocit, že nikde a nikomu nepatria. Že sú len na obtiaž. Proste triesky, ktoré len lietajú.


Počúvala naše príbehy a vlastne nám nevedela pomôcť, aj tak robila čo mohla. Pomáhala navigovať na výnimky, rozdávala pochopenie a hlavne záujem.

Nemali sme šťastie, kyticu sme ale odovzdali. Poobede sa mi v telefóne ozval veľmi unavený, ale opäť veľmi ľudský hlas. Volala pani konzulka a ďakovala. Nediplomaticky sa priznala, že sme ju dojali. Poprosila som ju nech nám neďakuje, že je to minimum, ktoré sme mohli ako občania Slovenskej republiky urobiť my, poďakovať sa jej za to, že tu bola pre nás a napriek naozaj vypätej situácií nás nesúdila, ale podala pomocnú ruku. Prejaviť úctu a spolupatričnosť. Veľká vďaka pani konzulka.

Neviem si predstaviť, čo posledné mesiace prežívali na veľvyslanectvách a ich konzulátoch naprieč celou zemeguľou. Muselo to byť strašné, náročné a veľmi veľmi osobné. Lebo za každým telefonátom sa skrýval veľmi osobný príbeh. To, čo mnohí prežívali za hranicami si nevie predstaviť nikto, len ten kto zažil. A ten, kto ešte vie, čo je ľudskosť a spolupatričnosť.

Želám pani konzulke a jej kolegom a im podobným na veľvyslanectvách Slovenskej republiky len to najlepšie, čo ich v živote ešte môže postretnúť a nech už nikdy, nikdy v živote, nemusia riešiť také ľudské osudy, ktoré im v posledných mesiacoch v zúfalstve nakladali na plecia ich spoluobčania.

Lebo nie, to nie sú žiadne triesky čo okolo úradu vlády a jeho expertných tímov padali, to boli veľmi konkrétne osudy ľudí. Boli a sú ich desaťtisíce. Tie najsmutnejšie, aké si viete len predstaviť, alebo tí „doma“ ani predstaviť nechcú.  

Prajem všetkým Slovákom, nech sú už kdekoľvek na svete, nech ich v ich živote už len dobré postretne, nech sú už ich cesty do sveta z akéhokoľvek dôvodu, aby sa už naveky vždy mohli vrátiť tam, kde sú doma, k rodine, nech je už kdekoľvek.  

Vždy som pozorne počúvala spomienky tých, ktorí zažili rok 1968. Nevedela som si to predstaviť. Dnes už presne viem napriek tomu, že som na ulici nevidela tanky.


Keď som sa rozprávala s kolegom, Ukrajincom, a opisovala mu pocit beznádeje a bezmocnosti, ktorý prežívam, zrazu som zmĺkla a povedala mu: „Čo sa tu ja tebe budem sťažovať! Veď o bezmocnosti hovorím človekovi, v ktorého krajine je vojna.“  A on mi povedal, len hovor, práveže ťa chápem, ja presne viem, čo je bezmocnosť… Slovensko mi zlomilo srdce, navždy.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *