Bez úcty a pokory nevieme žasnúť
Človek oddávna uvažuje o svete a rozpráva o ňom, ako ho vidí, ako mu rozumie, aký ho chce mať. Inak by nejestvovala ani veda ani kultúra.
Kultúru nepoužívame, ale tvoríme, pestujeme, šírime, máme z nej zážitok, nesieme si ju v sebe. Tak isto ako domov – nesieme si ho v sebe, cítime ho ako niečo naše vlastné a blízke.
Kĺžeme sa po povrchu
No keď začneme všetko – prírodu, kultúru, druhých ľudí či verejnú sféru – len používať, spredmetňovať či inštrumentalizovať, vytesňujeme z nich podstatu, zmysel. K tomu, čo sme si zvecnili a inštrumentalizovali, čo je pre nás len vec, predmet, nemožno mať úctu, nemožno mať pred tým pokoru a nemožno to mať skutočne rád.
Životné tempo nás oberá o pokoj, všadeprítomný hluk nás okráda o hodnotu ticha. Slová strácajú obsah, pohľad na veci už nie je „intus legere“, čiže čítanie v podstate, prenikanie k podstate vecí. Povrchné pričuchnutie k niečomu (tobôž podvodne získaný titul) ešte nie je inteligencia. V tomto všetkom sa odcudzujeme sebe i druhým, svetu i prírode. To, čo ešte donedávna človeka očarovalo, dnes nás už nenapĺňa čarom a nevedie nás k žasnutiu. Už nevieme žasnúť.
Úcta, slušnosť a pokora
Bez úcty a pokory aj kultúra, vzdelanie i čokoľvek iné stráca svoju hodnotu, domov prestáva byť domovom, vzťahy sa menia na súperenie, politika prestáva byť starosťou o spoločnosť a veci verejné. Vo zvulgarizovanom verejnom a politickom živote potom sú už len tí „naši“ a tí „druhí“, tí, čo vidia veci „správne“, a tí „neprajní“. Alebo tiež tí obyčajní a tí z akejsi vymyslenej a nenávidenej progresívnej kaviarne.
Filozof a teológ Ladislav Hanus v štyridsiatych rokoch 20. storočia napísal: „Ľudia sú zväčša v zajatí svojho ja, svojho prostredia, svojej nácie a svojej konfesie. Toto sú typické clonidlá, čo zužujú pohľad, obmedzujú úsudok… Produkujú svoj typ človeka a neraz uznáme, že nemôže byť inakší, ako je, že nemôže ináč zmýšľať a hovoriť. To ‚nemôže‘ rozumieme len v nepriamom zmysle. Lebo ak nie je úplným idiotom, pravdaže môže.“
Nuž, pán Hanus, čo ak v dnešnej slovenskej politike ten či onen naozaj nemôže byť inakší, než aký je, čo ak naozaj nemôže či nevie ináč zmýšľať, hovoriť, správať sa?
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)