Bláznivé Vianoce v covidáriu: Nelezte na balkón bez mobilu!

Dalito.sk/ilustračné foto: Dalito.sk
LUCIA TOMEČKOVÁ -

Ani nie 48 hodín pred Vianocami ma odviezla záchranka. Pre coviďákov som ju odmietala, ale manžel tvrdil, že umieram. Presne tak totiž vyzerá pažerákový záchvat. Kým ma z domu, na hanbu celej ulice, vyvážali v pyžame bez podprsenky, manžel ešte stihol záchranárom v translatore preložiť, že pažerák je česky jícen. Inak by ma asi odviezli na kardio.

Napriek bolesti, zúrila som, že som sa sanitke za bieleho dňa neubránila. Rozmýšľala som, či susedia v oknách vedia, že na vozíku je tá istá osoba, ktorá to večer predtým z istých dôvodov nevydržala a večer pri zhasnutom svetle v byte vybehla na balkón a z bezmocnosti zakričala na celé mesto jedinú vetu so škaredým slovom. Možno to poznáte. Priam obrovitánsky to potrebujete zo seba vykričať a nemáte kde. Tá veta mi možno zachránila život. Inak by ma asi porazilo. A keďže toto píšem, tak je evidentné, že pomohla. Fujtajbl, hneď mi je lepšie. Šťastné a veselé! Napísala som kamarátke krátko predtým, ako mi nič netušiacej udrela viróza na pažerák.  

Hlavne pani Tomečková!

V nemocnici, ktorá ostala jediná otvorená aj pre coviďákov, som sa do záchranárskeho vrecka vyvracala ešte raz hneď vedľa automatu. Pozerala som pritom zbožne na kolu, ktorá by mi pomohla, ale v pyžame som drobné nemala. Však ma z domu vlastne uniesli. Po dokonanej potupe na verejnosti som túžila už iba okamžite umrieť. Manžel mi musel sľúbiť, že ma do sanitky už v živote nenaloží bez peňazí a v pyžame bez podprsenky!

V čakárni urgentu ma vyklopili z postele hneď potom, ako v rade (chápte dlhého hada postelí s coviďákmi pri stene tlačených záchranármi priamo na urgente) zistili, že som tam zaočkovaná a ešte aj bez covidu. Nedostala som prednosť, však som sa nedusila, tak posteľ otočili, a vykotili vedľa tej koly, kde som to zasa vykotila ja. Keď sestrička volala „pani Tomečková“ a stále nič, len matne si pamätám, že jej nejakí páni povedali, že to je asi tá pani, čo tam už desať minút zracia do záchranárskeho vrecúška a už jej dochádzajú sily.

Netvárila sa šťastne, že mi musí pomôcť a ani sa jej nečudujem, ale inak bola fakt nepríjemná až kým som priamo na urgente nevyhrabala posledné sily a na jej blbú otázku neodvrkla, prečo som pred štyrmi mesiacmi absolvovala takú vážnu operáciu, keď som taká mladá: „No lebo by som zomrela a viete, ja milujem, keď ma lekári vykuchávajú ako bio kurča aspoň raz do roka,“ zavrčala som, ešte raz sa povracala a už som od nej mala pokoj. Potom už okolo mňa lietali len urgentní anjeli.

To sa mi asi sníva!

Rovnako, ako okolo nezaočkovaných coviďákov. Obdivovala som ich, najmä keď jednej mladej vedľa mňa vysvetľovali, že jej ako neočkovanej začína covid na pľúcach a aj ako nezaočkovaná ide domov. A ona, že ale žije s mamou a bratom. A doktor, že si dajú doma respirátory a dostane papier, ako sa správať. Nech sa nebojí, že je mladá. A ona, že chce antibiotiká. A on, že to môže, ale že tie covid neliečia, že jej predpíše zinok a vitamín C a musí zavolať svojmu lekárovi. A ona, že nemá. A on, že si musí nájsť, veď si platí zdravotné poistenie. A ona, že neplatí, a on už nič, lebo zasa po dychu lapal doktor.   

Cez tri postele a tri závesy vedľa som sa potrebovala štipnúť, že sa mi to všetko asi sníva. A začínala chápať, prečo ma tak chválili, že som 3x zaočkovaná. Bolo to ako vo sne. Ležím na urgente v covidáriu a počúvam nezaočkovaných dementov a egoistov… mala som chuť po mladej skočiť. Ale pre hadičky a infúziu som sa nemohla ani pohnúť. Kurnik, kvapkala tak pomaly a dlho! A ešte prišla aj „havárka“. Všetko trvalo dlho…

Už jedine pohrebák

Milej pani doktorke som musela sľúbiť, že ak sa to zopakuje, vrátim sa. Manžel si odviezol domov už len zvyšky svojej bývalej vianočnej hviezdy. Doma som prežila ešte jeden silný záchvat, manžel však už odvahu zavolať záchranku nemal. Zakázala som mu to, povolenie mal jedine na pohrebák.

Keby som sa mala poondiať z každej sanitky, ktorá má v mojom zložitom živote odvezie do nemocnice, celý život nosím plienky. A tak u nás začal 24 hodín pred Vianocami poriadny cirkus. Mali sme totiž objednanú vianočnú večeru v reštaurácii. „Jícen“ však rozhodol inak.  

Stihli sme všetko. Stačilo si nastaviť pravidlá. Aj si poriadne zanadávať na všetkých nezaočkovaných, ktorí v nemocnici boli a ešte aj budú, len o tom ešte nevedia. Odignorovať nekonečné IT blahoželania, domáci covid test si nerobiť každú hodinu, návštevu lekárne spojiť aj s nákupom a dopredu sa vyrovnať s tým, že čo zabudneme, neexistuje.  A že sme toho aj zabudli! A opäť nemali sušené huby, ani oblátky a trubičky (nikdy nemajú a ani mať susedia-neznabohovia nebudú), ale potešili aj guľaté kukuričné racio s medom a orechmi.  

Upratali opäť všetko, čo ešte na deratizáciu čakalo a tak, ako každý rok, opäť sme našli hotovosť, na ktorú sme cez rok zabudli. Pretriedili ponožky do sociálneho zberu pod domom. A manžel opäť 6x drhol podlahu na rôzne spôsoby. Je to jeho úchylka. Hotovo je, až keď nevidí jedinú „capku“. V Prahe som si zatiaľ pozrela dva dokumenty, doma v Bratislave vo väčšom niekedy aj dva celovečerné filmy. To preto, aby som „mu nerobila capky“. Pokojne, lepšie akoby pil či behal za inými. Obalil najlepšieho vykosteného kapra v živote, akého sme jedli a spomínali pritom na jedinečné orly z kapra, ktorými sa za socializmu preslávil Rybársky cech pod Bratislavským hradom.

Vianočná pumpa ako záchrana

Čo naozaj na Vianoce nemohlo chýbať sme ešte zohnali na pumpe, kde počas pôstu siahol manžel po obloženej bagete. „Neuvidíš zlaté prasiatko!“ zvýšila som hlas. „Vieš čo? S týmto na mňa dnes nechoď. Som vyčerpaný a hladný ako divá sviňa na úteku a tak vlastne sviňa ako sviňa.“ Spomenula som si aj na známeho, ktorý si na pumpe chcel kúpiť ešte balík zápaliek a zistil, že dnes už žijú aj predavači, ktorí netušia, čo to je a vlastne ich aj len tak už nezoženiete. Fakt.

Nakúpili vianočné losy a lotériu, vďaka čomu sa pod stromčekom vždy nasmejeme. Manžel hovorieva, že vianočné milióny sú lepšie ako vianočný sex. Vyhrávame vždy, tohto roku nič. Neva, aspoň mi už nebolo zle a aj Pelíšky sme si mohli pozrieť v pokoji. Až kým manžel nezahlásil, že asi zaspí, či to nedopozeráme na druhý deň. Ja, že OK, že si ešte na balkóne zapálim, nech ma počká a zatvoril za mnou dvere.

Cigaretka po röntgene pľúc

Vonku snežilo. Kochala som sa atmosférou zasnežených ulíc a užívala si cigaretku po negatívnom röntgene pľúc z urgentu. Už dávno mi tak nechutila. Tešila sa z Vianoc, napriek tomu, že pred 24 hodinami som chcela ešte umrieť. Citeľne sa ochladilo a v župane mi začala byť zima. Šťastná, že všetko nakoniec dobre dopadlo otváram dvere a nič. Manžel ich omylom zamkol. Klopem, nič. Snažím sa cez zatvorené žalúzie zistiť, či preboha nezaspal, lebo to je už naozaj môj koniec. Dnu nevidím, nič nevidím. Cítim len obrovskú zimu. Rýchlo si čupnem, schúlim sa pri dverách do klbka, aby som rýchlo nevychladla a zatiaľ potichu búcham na dvere. Aj tak sa moje búchanie ozýva po celej ulici. Bože, tento byt vyhlásia raz za nenormálny, napadlo mi.

Po piatich minútach si prisahám, že ak toto prežijem, už nikdy nepôjdem v zime na balkón bez mobilu, prípadne lyžiarskej výbavy. Po desiatich prepadám v beznádej a prisahám, že prestanem fajčiť. Búcham stále hlasnejšie. Stále nič. Začala som sumarizovať život. Keď mi po čase začal pod balkónom ponúkať pomoc sused so psom, ktorý započul moje čoraz hlasnejšie a vytrvalejšie búchanie, že zavolá požiarnikov, dvere mi otvoril manžel, ktorý sa veľmi ospravedlňoval, že si to neuvedomil, „len“ odbehol na toaletu, kde sa začítal. Ale, že keď sa budem chcieť za to rozviesť, že to pochopí a aj tak sa o mňa bude starať celý život.

Hlavne, že sme zdraví a slobodní

Pelíšky sme nakoniec dopozerali. Ja zababušená v dekách a s neustále otravným manželom pre výčitky svedomia, ktorý sa hral na Mrazíka a dokola sa ma pýtal: „Je ti zima dievčička?“ Nie, nie je starý, odpovedala som s tým, že ak ma nezabije covid z urgentu, toto už určite. Na záver Pelíšiek sme sa už iba tak, ako každý rok zamysleli, ako dnes šťastne žijeme. S covidom aj bez. Lebo sa jednoducho ľúbime a sme silná dvojka. A to, či tak budú žiť aj naše baby, to už musíme nechať na ne. My, rodičia, sme pre to už urobili maximum, viac už nemôžeme a už ani nechceme. Boli to naše ďalšie bláznivé Vianoce. Tak, ako vždy. Ale hlavne, že sme to dali a sme zdraví a slobodní!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)