Stĺpčeky

Bohatá krajina šetrí, chudobná rozhadzuje

Tak som zažila prvý sneh v nórskom Oslo. A viete čo? Nikoho nič neprekvapilo.  Hlavné cesty odhrnuté, vedľajšie „dorazili“ na druhý deň doobeda. Život tu nezastal, aj keď aj tu sa našlo zopár hlupákov na letných gumách. Evidentne takí žijú všade.

Čo ma však opäť na tejto krajine prekvapilo je lekárska starostlivosť aj so svojimi miestnymi nedokonalosťami. Nie jej najmodernejšie vybavenie a asi aj úroveň, ale systém. V krajine, ktorá má najbohatší štátny fond na svete, kde šetrí peniaze pre budúce generácie občanov, keď im raz dôjdu tie obrovské zásoby plynu a ropy.

Táto mimoriadne bohatá krajina šetrí aj v zdravotníctve, aby sa asi peniaze určené na liečbu naozaj chorých dostali tam, kde patria, k naozaj chorým. Ako to robia?


Tam, kde si pacienti zaslúžia terasy

Keď sa mi v tejto krajine narodila vnučka, pozreli ju neviem akí špecialisti a šup s ňou domov a podľa potreby na miestne zdravotné stredisko. Tam ju však až do 6 mesiaca očkovala a ošetrovala iba špecializovaná zdravotná sestra, ktorej ak by sa niečo nepáčilo, poslala by ju ku skutočnému lekárovi. Raz sa jej niečo nezdalo, poslala ju priamo na sono do nemocnice, kde okolo nej skákali a domov zavolali výsledok. Inak sa sestričke páčilo všetko, všetky tabuľky a grafy vnučka spĺňala, takže ku skutočnému pediatrovi sa dostala až po pol roku na povinnú prehliadku.

Ak však aj dovtedy mala podľa jej matky nejaký problém, do ambulancie musela najprv zavolať, skonzultovať problém a až keď na druhej strane odborník uznal, že by dieťa mal vidieť lekár, pozvala ju na stredisko. Žiadne vysedávanie v čakárňach, lebo rodičom sa na dieťati niečo nezdá.

Minulý týždeň sa jej zvýšila teplota na 38 stupňov Celzia. Vo dne aj v noci sa šplhala hore. Všetci sme boli doma vyľakaní. Predsa len to bolo po prvý raz od jej narodenia. Naposledy som takéto malé dieťa tíšila v horúčkach pred 26 rokmi.

Vychovaná postkomunistickou spoločnosťou som trvala na tom, aby utekali na pohotovosť. Dcéra ma upozornila, že v Nórsku to tak nefunguje. Najprv zavolala na pohotovosť do nemocnice (aj sem sa dovolávala dlhšie). Plynulou angličtinou ju niekto vyspovedal, poradil, nadiktoval číslo kam má zavolať, ak sa do rána nič nezmení. Že sa má upokojiť, že to sú asi zúbky.

Na druhý deň teplota neklesala, dcéra volala na stredisko, kde jej opäť niekto dal v angličtine inštrukcie. Stále nedostala „povolenie“ vyhľadať lekára. Iba kedy volať opäť.


Na druhý deň už nevolala. Nemusela. Naozaj to boli zúbky a po dvoch dňoch teplota aj plač prešli. Bez návštevy lekára, ktorý sa tie dva dni asi naozaj venoval deťom, ktoré ho aj naozaj potrebovali.

Aj v Nórsku je zdravotníctvo pre štát mimoriadne drahé. Možno práve pre to peniaze, aj v tomto rezorte, šetrí pre naozaj chorých.

Spomenula som si na všetky moje vystrašené výjazdy s dcérkou k lekárke. Tak, ako mi to náš systém dovoľoval, ako ma to naučil. Vyhľadať lekára kedykoľvek, keď mám zlý pocit. Je to tak však naozaj správne?

Nórsko ma naučilo, že bohatá krajina šetrí, chudobná rozhadzuje.

P.S. Inak, v Nórsku nemáte nemocnice za „každý rohom“ ako na Slovensku. Ale zasa sa za pár korún môžete pripoistiť a priletí pre vás vrtuľník. A lekári vraj nemôžu deťom prepichovať uši. Veď je to bolestivý zásah do telíčka dieťaťa, ktoré sa nemôže brániť a má sa samé rozhodnúť v dospelosti. To tiež dáva logiku, nie?

Čas pre seba je len a len o nás



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *