Blogy

Bože, ako ho milujem, aj keď by som ho dnes, manažéra, najradšej…

„Ako bolo v práci?“ pýtam sa manžela potom, čo neskoro večer zatvorí notebook a presunie sa, celý deň vzdialený odo mňa dva metre, do sedačky pred televízorom. Aj takto to u nás doma vyzerá od 12. marca, odkedy pre koronavírus pracujeme obaja z domu. Ja za jedálenským stolom, on  za barovým.

Vzdialenosť sa mení iba pokročilou hodinou večera. Na meter pred televízorom a na centimetre v spálni (cez deň konferenčnou zasadačkou). Jediným miestom, kde sa jeden pred druhým ako tak vieme schovať je toaleta. Ale aj to občas jeden z nás poruší. Však to poznáte, niektoré rodinné otázky nepočkajú ani dnes.  

Našťastie patrím medzi tých, ktorí si v týchto dňoch ako tak užívajú plody doterajšieho života, teda žijeme tak, ako sme si to do koronavírusu zariadili. Teda v rámci možností aj šťastne, lebo máme doma skvelých partnerov. Aj keď teda, áno, aj my sme sa už dvakrát pohádali a zopár hodín ste aj u nás mohli vzduch krájať.


Z obývačky máme teda doma „open space“ a „newsroom“ zároveň, na prechádzky chodíme na balkón. V „mojej pracovni“ ide niekoľko obrazoviek spravodajských staníc z celého sveta, manžel si vystačí s jedinou.

Manžel sa do „práce“ ráno prezlečie, ja celé týždne ostávam v „pyžamovom režime“. Zuby si umyje ešte pred prácou, ja okolo obeda. On sa aj učeše, ja som hrebeň nevidela týždne, vystačí mi gumička. On ako manažér- zamestnanec prepočítava milióny, ja desiatky na účte SZČO. On cez obednú prestávku vysáva, ja sa rozprávam s televízorom. A tak si tu žijeme…   Stále ešte dokážeme tesne vedľa seba pracovať aj 16 hodín bez toho, že by sme sa navzájom vyrušovali, až …

Až… bože, ako z duše už neznášam ten jeho zdvihnutý ukazovák pred mojimi očami! Neskutočne som na to už alergická! Na ten jeho ukazovák hrôzy, ktorým mi naznačuje, aby som ani nepípla. Čo nepípla, nedýchala, nežila, vyparila sa, zmizla…

Ako ho vtedy „nenávidím“, tie jeho hodinové videokonferencie aj pred našou chladničkou. Ak ich začne ráno, viem, že raňajkovať budem až poobede. Dnes som to už nevydržala, a „vošla v župane“ v priamom prenose na poradu vedenia. Však som kurnik doma! Oni sú u mňa! Nie ja u nich! Veď som doma a preboha nezomriem od hladu pri plnej chladničke! Povedala som si a vyrazila som.

Spomenula som si pritom na pána profesora Roberta Kellyho, ktorému sa pri živom vysielaní BBC prehnala za chrbtom celá rodina.

Keď som periférne z ľavej strany cítila pohoršenie manžela, až ma triaslo. Od nervov. Predstavovala som si ho, ako po skončení videokonferencie rovno sadne za papier a píše návrh na rozvod a ako ja stojím na súde a vysvetľujem sudkyni dôvod nášho rozvodu.


Bože, ako som za tie týždne už alergická na ten jeho vztýčený ukazovák napriek tomu, že naozaj robím všetko pre to, aby mal pri našom momentálnom koronavírusovom živote doma pocit, že je vlastne starý mládenec a to, že je ženatý sa mu snažím pripomenúť aj po 20,00 hod.  

Cez deň som urobila malý sociologický prieskum medzi známymi a zistila som, že problém s „manažérom doma“ nemám jediná, teda manažéra so vztýčeným výhražným prstom.

Manžel ho zdvihne pravidelne vtedy, keď telefonuje. To znamená, že nemám existovať. Lenže on ho už zdvíha aj vtedy, keď už dávno neexistujem.

 Stačí, že sa iba postavím zo stoličky a na špičkách idem napríklad na toaletu, lebo to zvyknú ľudia robiť (ani som nevedela, aké mám vysoké nárty, tak som sa už naučila chodiť potichu). Cestou už ani nedýcham, cupitám bez akejkoľvek snahy nadviazať s ním čo i len nepatrný očný kontakt. Lebo však reportuje….

Často sa už po dvojizbovom byte presúvam z bodu A do bodu B celá modrá pre nedostatok kyslíka, aby nepočul ani to, ako dýcham. Bez jediného pohybu, či zvuku. Napriek tomu mi dnes po ceste minimálne trikrát pristál ten jeho ukazovák pred očami! Pritom som nevydala jediný zvuk, fakt! Jediné čo ho mohlo rušiť bol tlkot môjho srdca. Dobre, aj to sa dá ovplyvniť, jeho frekvencia, nedýchaním, ale robila som aj to, fakt!

Keď mi to urobil zasa, už som sa neovládla a povedala mu nahlas po slovensky, do toho jeho aj tak medzinárodného telefonátu: „Už mi prestaň ukazovať ten zdvihnutý prst! Ešte raz to urobíš a už sa neovládnem!“ vyletelo zo mňa a patrične teatrálne som zabuchla za sebou dvere zasadačky (spálne) tak, aby to počuli všetci jeho kolegovia.

S pocitom „týranej“ manželky som sa vysťažovala kamarátke. Aj ona má doma manažéra.  Aké to bolo príjemné, keď som zistila, že nie som v tom sama.


Aj kamarátka to zažíva už týždne. Naposledy jej manžel vyčítal, prečo tie dvierka v kuchyni tak vŕzgajú, keď on telefonuje! „Miláčik, tie dvierka si tak urobil sám,“ milo mu odvrkla priateľka, ktorá musela vysvetliť aj to, prečo si musí doobeda urobiť tri kávy, keďže manžela pri telefonátoch ruší „šušťanie“ vriacej vody.  Aj ona manželovi-manažérovi musí vysvetľovať, prečo počas niekoľko hodinovej videoporade, práve vtedy musí ísť ona na toaletu. Veď pohyb po byte ho ruší. A prečo práve v čase, keď on pracovne telefonuje (rozumej non-stop), ona musí deťom variť.

Rozumej,  že vlastne nerozumej, zhodli sme sa s kamarátkou počas nášho spoločného sťažovania sa. Ja zatvorená v zasadačke (spálni), ona čo najnenápadnejšia v špajzy. Kým sme uzavreli psychologické profily našich manželov-manažérov (rozumej, ako sme sa zle vydali ) dotelefonoval aj ten môj manažér.  Otvoril dvere, objal ma, dal mi pusu a ospravedlnil sa.

Počula to aj kamarátka, a tak sme stihli ešte všetci traja cez „konferenčný hovor“ upraviť záver mojej psychiatrickej správy môjho manžela so záverom: Dobre sa vydala!  

Ešte aj s priateľkou Katkou na telefóne sme sa spoločne dohodli na tom, že to jednoducho nikto v týchto dňoch nemá ľahké, ani rodiny riadiacich pracovníkov, a ani tie ostatné. A záleží len na nás, ako to v tých domácich kanceláriách dobojujeme až do konca a najmä s akou cťou, hrdosťou a dôstojnosťou.

Skôr, ako sme sa  obaja vrátili do našich kancelárii (za jedálenský a barový stôl) a opäť si sadli za notebooky, pozreli sme sa na seba, obaja zdvihli ukazováky a nahlas skonštatovali: „Vždy môže byť ešte aj horšie!“

… dúfam, že zajtra už ten prst medzi očami fakt neuvidím. Povyhrážala som sa snáď dostatočne, že inak skočím po ňom ako levica, roztrhám ho na kusy, zamrazím a rozmrazím, až keď mi sľúbi, že na toto gesto už navždy zabudne. Sľúbil… ááále uvidíme, poznám ho 😊, no čo už. Aj tak ho milujem!

Tak ako? Aj vy to dnes poznáte? Ako so žartom povedala v týchto dňoch ďalšia moja kamarátka: „Dnes už neviem, či mám najskôr zabiť môjho muža alebo deti“.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *