Stĺpčeky

Bože, ako ja milujem zápchy veľkomesta!

Celú noc som zle spala. Pre koronavírus som totiž v dobrovoľnej domácej karanténe bola od 12. marca a chodila som spávať až okolo druhej nadránom. Takže poslednú noc pred odchodom do práce som sa presne do druhej nadránom prehadzovala v posteli ako kukurica, ktorá čaká na to, kým sa z nej stane pukanec. Keď mi po šiestej zazvonil  budík, myslela som si, že sa mi to len sníva.

Vypla som ho, zanadávala si, že som si nejaké staré nastavenie zabudla vypnúť a zatvorila oči.

Trvalo to len pár sekúnd, kým som si uvedomila, že po takmer dvoch mesiacoch opäť nastupujem do práce! Vyletela som z postele a začala behať po byte čo najrýchlejšie ako sa len dalo. Našťastie je malý, takže do tašky v jeho strede lietali veci akosi samovoľne a hlavne presne.


Keď som naštartovalo auto, patrične obliata od kávy v ruke, normálne som sa musela skontrolovať, či mám na sebe všetko, čo mávajú ľudia, ktorí chodia medzi ľudí. Veď od marca som pyžamo vlastne nevyzliekla, iba prezliekla.

Mala, naladila som obľúbenú stanicu a vyrazila do práce. Šesť minútové meškanie som chcela dobehnúť na sedemdesiatke popri nemocnici, kde sa liečili aj ťažké prípady COVID-19. Bola som si istá, že tam inak pravidelná kolóna áut nebude, veď je pandémia! Kto teraz nemusí, do práce nechodí.

Omyl! Sotva som ubrzdila. Predo mnou kolóna ako hrom. Po domácej karanténe mi však prišla ako to najkrajšie, na čo som sa od marca pozerala. Užívala som si pohľad na mesto, ktoré už ničím nepripomína, čím si prešlo a vlastne ešte prechádza.

Dokonca ani nemocnica Motole, okolo ktorej sa zasa nedalo zaparkovať tak ako vždy. Cez čelné sklo môjho auta som sledovala bežný život, tak ako pred dvoma mesiacmi. Bože, aká je tá kolóna áut krásna, bože, ako milujem ten chaos veľkomesta, bože, ako milujem život, hovorila som si celý čas, kým som sa dvadsiatkou dostala až na križovatku, kde už môžem pridať.  

Meškala som, ale aj tak som si to užívala. Necítila som žiadny stres. Precítila som do poslednej bodky život okolo mňa, ranný chaos ľudí, ktorí sa opäť ponáhľali do práce, či z práce alebo do nemocnice.

Na brigáde som nikoho nemohla objať. Trhalo mi celé telo, keď som konečne opäť uvidela kolegov. Síce iba oči, pre rúško nie tváre, ale zrazu stáli predo mnou ľudia z mäsa a kostí. Žiadne statusy, komentáre, emotívne ikonky, ale živí ľudia, ktorí ešte aj neprišli o prácu. Bože, keby len tušili, ako ich mám rada stále viac.


Bol to opäť nádherný deň, plný slnka, nesmierne ťažkej práce v obrovskom množstve prenádherných kvetín. A milých zákazníkov, ktorých sa mi viac či menej podarilo za tých osem hodín rozosmiať. Sledovala som ich, ako chodia nadšene medzi kvetinami, každý so svojim „batohom koronavírusových životných skúseností“.

„Prepáčte, ja vám neporadím, lebo ja som tu len za peknú a šikovnú, nie múdru,“ zaznelo z mojich úst niekoľkokrát za deň. „Musíte hľadať kolegu, presne v tričku ako mám ja, hociktorého, vy ste len oslovili človeka, ktorý vám tu jediný odborne nepodarí, ja som tu na brigáde ako psychohygiena od počítača,“ usmerňovala som zákazníkov na expertov v danom odbore.

„Nevadí, hlavne, že ste zdravá a vrátili ste sa,“ povedal mi milo muž, na ktorom bolo vidieť, že to myslí vážne. A mne to po tých internetových atakoch a výsmechoch na zahraničných Slovákov  padlo nesmierne dobre.

Bol to nádherný slnečný deň s množstvo slnečných ľudí. Vďaka za každé zdravé ráno tam vonku.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *