Stĺpčeky

Budúcnosť našich detí kazíme ďalej

Nikdy na to nezabudnem. Stalo sa to pred troma rokmi, ale vidím to dodnes. Išla som s takmer 23 ročnou dcérou len tak na kávu. S dcérou, ktorá bude celý život jednoducho pre mňa malinká. Som taká, tá klasická matka, pre ktorú jej dieťa nikdy nebude natoľko dospelé, aby svet zvládlo samé aj keď samé bude matkou. „Veď ona predsa mnoho vecí, ešte nemôže chápať!“

Keď sme vstupovali do mekáča, sedela pred ním bezdomovkyňa s malým psíkom a predávala časopis. Pôsobila veľmi milo, ako taká milá bratislavská dáma z osemdesiatych rokov. Psík poslušne sedel vedľa na ne na papierovej škatuli, aby neprechladol a blažene na ňu pozeral. Vyzeral naozaj šťastne. Taký milovaný psík. Dcéra prešla okolo nich a mala som pocit, že si ju vôbec nevšimla. „Veď čo tá ešte môže o živote vedieť!,“ prešlo mi hlavou.

Keď sme po viac ako hodinke vyšli von, pani stále predávala časopis a psík na ňu blažene pozeral. Postáli sme pri aute a periférne som vnímala tri dievčatá vo veku mojej dcéry, ktoré si poťahovali z cigaretky. Na prvý pohľad také tie klasické deti, ktoré nemajú žiadny problém, lebo ich rodičia pre nich urobia maximu a asi jediné čo ich zaujíma je móda a ako minúť peniaze svojich rodičov.  Naozaj tak vyzerali, na sebe mali také drahé kúsky, že si na nej v tom veku jednoducho nemohli ešte zarobiť. Nech hodí kameňom ten, koho také niečo ani raz v živote nenapadlo, keď videl obzvlášť mladých ľudí oblečených v obzvlášť drahých handrách.


 Keď dofajčili, pristúpili s bezdomovkyni a každá  jej dala nejaké euro. Dievčatá, ktoré som dopredu „odsúdila“ na stratenú generáciu, zahanbili mňa. Zamestnanú matku a ženu, ktorá okolo bezdomovkyne iba prešla. S výčitkami svedomia som vybrala peňaženku a povedala dcére, nech ide kúpiť časopis aj ona, ale nech jej nenecháva iba peniaze.

„Mami ja viem, že to nie je pre nich dobré, že si za to kúpia alkohol. Ja ten časopis kúpim zo svojich, nechaj tak,“ a odišla. Sledovala som ju v nemom úžase ako prichádza po dievčatách aj ona k bezdomovkyni. Kúpila si časopis a prehodila s ňou pár slov. Potom odišla späť do mekáča. Dobehla som za ňou, že či berie niečo domov.

„Nie, ja som sa len opýtala, či nie je hladná, že by som jej niečo kúpila,“ vysvetľovala počas toho, ako vyberala peniaze zo svojej študentskej peňaženky. „ Ja to tak robím aj v Amerike. Veď tam pizza stojí iba päť dolárov a karma je zdarma,“ milo sa zasmiala pri pokladni. (dodnes som vďačná aj americkému vzdelávaciemu systému, z ktorého sa nevedomí na Slovensku často smejú, za jeho „povinné víkendové charitatívne jazdy“, ktorých sa študenti od malička musia povinne zúčastňovať, na komunálnych charitatívnych aktivitách, aby pochopili)

Najväčšie možné menu som samozrejme zaplatila ja. Keď sme ho bezdomovkyni dávali ďakovala tak, až som sa hanbila . Poďakovať som jej totiž mala ja. Vďaka nej som totiž pochopila, že moja dcéra, aj keď je ešte „malinká“ , je už dospelá a asi aj dobre vychovaná a že takýchto detí je na Slovensku oveľa viac.

Som vďačná za zistenie, že u nás, podľa všeobecného názoru,  nevyrastá len stratená generácia detí bez hodnôt. A že sa o mnohé naše deti, my dospeláci, nemusíme báť. O ich budúcnosť. Že aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, stále v tejto krajine vyrastajú deti s hodnotami, ktoré jasne rozlišujú čo je dobré a zlé.

Budúcnosť našich detí… Snáď im ju my, dospelí, nepokazíme sami. Možno práve vďaka voľbám. Možno práve vďaka nim nám toľko detí uteká za hranice a už sa nechce vrátiť. A majú pravdu, vďaka nám, mnohým dospelým, ktorí sme toho tak strašne veľa za 30 rokov od Nežnej revolúcie pokazili a kazíme ďalej.




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *