Kultúra

Bývalý policajt a mafiánska poprava

mafia

kniha Mafiánska popravaBývalý policajt píšuci pod pseudonymom Peter Šloser prichádza s novinkou Mafiánska poprava. Svoju 30-ročnú kariéru ukončil ako plukovník. V posledných rokoch bol okrem zločincov nútený bojovať aj proti „krivákom“ vo vlastných radoch. A hlavne vďaka nim vznikla táto kniha…

Mafiánska poprava vás zavedie do fiktívnej pohraničnej dediny Híd, kde sa odohráva príbeh, ktorý vychádza z reálnych udalostí. Oveľa významnejšie veci s dosahom aj na vyšetrovanie vraždy sa však odohrávajú v hlavnom meste, kde biele goliere rozhodujú o tom, či do správnych kresiel zasadnú správni šéfovia, ktorí pôjdu vrahom po krku.

Zatiaľ čo iní sa stretávajú s mafiánmi na pumpách a berú od nich hotovosť.

Autor opisuje reálne zákulisie zločinu a (ne)schopnosť štátnych zložiek bojujúcich proti nemu. No poukazuje aj na prepojenie úplatných politikov, na krivých policajtov a mafiu. Všetko, čo pri vyšetrovaní mafiánskych vrážd a iných zločinov vnímal svojimi zmyslami, podáva formou, ktorá je nespojiteľná s realitou.


Pozrite si TRAILER k novinke:

Mafiánska poprava je detektívka nielen o vražde, brutálnom zločine, mafii, ale aj o zákulisí policajnej práce. Sám autor bol svedkom, keď tí správni policajti, ktorí chceli brániť dobro a odhaľovať zlo, nemali na ružiach ustlané.

A Peter Šloser vie, o čom píše. Riadil niekoľko útvarov na policajnom prezídiu a jeho úlohou bolo bojovať proti špičkám organizovaného zločinu. Aj preto si zvolil pseudonym. Aj preto jeho príbeh vyznieva hodnoverne a autenticky.
Mafiánska poprava nie je faktografická kniha, no pozorný čitateľ v nej spozná všelijaké postavy a niektoré udalosti mu pripomenú reálne situácie. Autor necháva takéto posúdenie na čitateľoch…

„…všetko sa bude odvíjať od toho, ako dopadne tvoja strana vo voľbách. … Ty budeš rozdávať karty. Ty budeš tvoriť vládu. A ty rozhodneš, kto bude minister vnútra.“

Začítajte sa do novinky Mafiánska poprava:

Na úzkej ulici pred jedným z rodinných domov v obci Híd na južnom Slovensku zaflekovalo čierne béemvéčko.
„Čau, otec, čo sa pripravuješ na preteky?“ prihovoril sa vodičovi mladý chalan v mikine s kapucňou na hlave, keď si sadol na miesto spolujazdca.
„Erik, si myslíš, že by som ťa budil ráno o piatej, aby si mi išiel robiť navigátora?“ odpovedal vodič, pričom auto prudko akcelerovalo a letelo úzkymi uličkami. Svetlomety rozrážali tmu a auto o necelú minútu vyletelo na hlavnú cestu vedúcu do okresného mesta.
„Tak povedz konečne, čo sa stalo,“ dobiedzal syn. Aj v matnom svetle šíriacom sa z prístrojovej dosky auta si Erik všimol na otcovej tvári zachmúrený výraz.

„Nejaká sviňa nám podpálila kamióny,“ povedal bez toho, aby pozrel na syna. „Pred chvíľou mi volali policajti.“
Erik vedel, čo to znamená, ale aj tak sa spýtal: „Čo chceš teraz robiť?“
„Teraz? Ideme do firmy a pozriem sa, ako to vlastne vyzerá.“
„Koľko kamiónov zhorelo? Všetky?“
„To ešte neviem.“
„Ale veď ti volali policajti. Ti nepovedali?“
„To mi volal policajt zo stopäťdesiatosmičky. A ten to nevedel. Hneď som na seba hodil šaty a volal som ti.“
„Hm. Podozrievaš niekoho?“ spýtal sa syn, aj keď poznal otcovu odpoveď.
„Erik, to je zbytočná otázka. Bratia Diňovci týmto vykopali vojnovú sekeru. A za to mi zaplatia. Kruto zaplatia.“

Erik vedel, čo má otec na mysli. Často to doma opakoval. A vedel, že je toho schopný.
Firma Imricha Takácsa bola na kraji mesta. Už zďaleka bolo vidieť blikanie červených a modrých majákov z policajných a hasičských áut. Béemvéčko odparkovalo v objekte hneď za bránou a otec so synom sa vybrali smerom k dohárajúcim zvyškom kamiónov. Hneď k nim pristúpil mladý nadstrážmajster v uniforme.


„Čo chcete? Tu nie je čo obzerať. Sadnite do auta a hneď odíďte.“
„Ja som Imrich Takács, som majiteľ…“ snažil sa predstaviť.
„To ma nezaujíma, kto ste, povedal som…“ nestihol dokončiť mladý policajt, keď k nemu pristúpil kolega v civile.
„Dobré ráno, pán Takács, ospravedlňte kolegu. Nevedel, že ste majiteľom tohto objektu,“ ospravedlňoval starší policajt mladšieho v uniforme.

„Zdravím vás, Lajko,“ oslovil Takács policajta z kriminálky v civile. „To je v poriadku, nemusí ma poznať každý policajt. Aj keď dobré ráno práve nemám. Čo sa vlastne stalo? Viete už niečo?“
„Zhoreli vám tri kamióny. Našťastie, hasiči prišli včas a požiar sa nerozšíril na ďalšie. Veď poďte sa pozrieť bližšie.“

„Netreba. Vidím tú skazu aj odtiaľto. Čo tam už napozerám. A neznášam smrad zhorenej gumy.“
Policajt z kriminálky Lajko Antaloš pozeral na skormúteného Imricha Takácsa. „Nasadili sme aj psa na pachovú stopu,“ povedal, aby ho aspoň trocha potešil.
„A čo?“ spýtal sa s nádejou v hlase Imrich Takács.
„Pes sledoval stopu od plota tam na cestu, ako je most nad riekou,“ ukazoval policajt rukou do polotmy. „Tam stopu stratil. Predpokladáme, že tam páchatelia mali odparkované auto. Máte tu v objekte nejakú kameru?“
„Mám. Je to ale len maketa na odplašenie blbečkov. S týmto som nepočítal ani vo sne. To si tí zmrdi dovolili veľa.“
„Myslíte…“ Lajo Antaloš nestihol dokončiť otázku.

„Áno, myslím. Myslím na bratov Diňovcov. Sám viete, že nikto iný to nemohol byť.“
„No tí, čo to spravili, si fakt dali záležať. Podľa hasičov zapálili všetky tri kamióny naraz. Ešte to nie je isté, ale javí sa to tak, že poliali nejakou horľavinou kolesá. Niečo šupli aj na motorovú časť.“

„Podľa čoho tak usudzujete?“
„Niekoľko ľudí volalo na stopäťdesiatosmičku, že vybuchujú nejaké autá. To však strieľali pneumatiky na kamiónoch. Aj keď hasiči tu boli pomerne rýchlo, pneumatiky zhoreli všetky.“
„Veď mne je to jedno, akým spôsobom kamióny zapálili. Sú nepoužiteľné. Teraz som tu asi zbytočný,“ zlostne sa pozeral na celú skazu.
„Nikto vás nevyháňa. Môžete tu počkať na vyšetrovateľa. Alebo si choďte zobrať domov doklady od kamiónov, skúste odhadnúť spôsobenú škodu a o nejaké dve hodiny môžete prísť k nám na okresné policajné riaditeľstvo na výsluch.“

„Dobre, prídem. Poď, Erik, ideme sa pripraviť na vojnu.“
„Pán Takács,“ zastavil ho Lajo Antaloš. „Nehrajte sa na Zorra pomstiteľa. Môžete bojovať len právnymi krokmi.“
„To nemyslíte vážne! Právnymi krokmi? V tomto štáte, kde si právom každý vytiera prdel?“
„Chápem vás, ale…“
„Prepáčte, Lajko, ale nechápete. Toto je útok na môj majetok. Po ňom príde útok na moju rodinu. Musím to zastaviť.“

„Nespravte chybu, pán Takács. Nechajte to na políciu. Vy môžete maximálne podať trestné oznámenie. A v rámci neho uviesť, že máte podozrenie na konkrétnu osobu.“
Imrich Takács sa doňho zabodol pohľadom. „Veď presne tak som to myslel, ako mi odporúčate. Podám oznámenie a spoľahnem sa na políciu. Dovidenia.“ Kývol rukou na syna, otočil sa a spoločne išli k autu.
Lajo Antaloš len nesúhlasne pokýval hlavou, lebo kto poznal Imricha Takácsa, vedel, že spraví po svojom.


Otec a syn Takácsovci sadli do auta. Na moste nad riekou auto zastalo. Takács otvoril dvere a venoval posledný pohľad torzám nedávnych obrov ciest na veľkých kolesách. Už chcel odísť, keď spozoroval cudziu ruku chytajúcu dvere. Zacítil nebezpečenstvo a uvedomil si, že nemá so sebou zbraň.

„Pán Takács,“ prekvapil ho hlas patriaci k ruke.
Otočil hlavu smerom k hlasu a zbadal muža odevom pripomínajúceho vodníka. „To si ty, Otrava?“ povedal s úľavou.
„Ja, pán Takács, kto by tu v túto rannú hodinu strašil? Videl som, ako ste prišli na aute. Tak som opustil moju luxusnú spálňu, obývačku a kuchyňu v jednom a prišiel vás pozdraviť,“ hovoril chlap, ukazujúc pod most, kde bol jeho bezdomovecký príbytok.

„Dnes nemám čas na debaty, Otrava. Vidíš,“ kývol hlavou smerom k zhoreným kamiónom, z ktorých stále stúpali kúdoly dymu k oblohe. „Teraz mám iné problémy. Ale Erik ti donesie niečo pod zub.“ Nečakal na odpoveď a zabuchol dvere. Motor auta zareval a Otravu, ktorý naňho kričal niečo nezrozumiteľné, nechal stáť na ceste.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *