Blogy

ČAS. Máme ho

Dali to. Znie to dobre, že?

Čo ale robí človeka úspešným? A naozaj je viac úspešných mužov ako žien? Nehovorí sa však, že za každým úspešným mužom je žena? Úspech by mal byť potom spoločný, okolie sa však zvykne na ženu, ktorá vytvára zázemie mužovi, dívať ako na tú menej úspešnú, keď už nie ako na chuderu, ktorá nič nedosiahla, len vychovávala deti a starala sa o domácnosť. Sú za vznikom toho názoru neoceňujúci manželia, alebo samotné manželky?

Občas mám pocit, že je to v nás, ženách. Akoby sme si samotné znehodnocovali prácu pre rodinu, alebo trpeli tým, že sme voľakedy mali vyššie ambície, svoje sny, na ktoré ale nikdy nevyšiel čas, pretože sme neustále riešili potreby iných. Veľa cestujem po besedách a väčšina žien sa mi sťažuje, že nemajú na seba čas. Nemajú čas cvičiť, nemajú čas písať, nemajú čas na priateľky, lebo stále ich niekto potrebuje. Niekedy sa mi zdá, že je to akoby len únik pred pocitom, že neuspejeme, že sa vlastne bojíme, či by sme naozaj dokázali schudnúť, alebo či by niekto vôbec naše výtvory čítal… alebo aj obavy, že nie sme dokonalé mamy, keď si dovolíme naše deti opustiť čo i len na dve hodiny, nieto ešte na dva týždne. Nemám čas, povieme si radšej a ideme riešiť ďalšie veci za manžela, deti, svokru, rodičov, či priateľov. Lebo chceme byť nenahraditeľné, chceme byť dokonalé. Chcela by som všetkým ženám odkázať: nič na svete nám nepatrí, iba čas. Seneca povedal, že nie je pravda, že je málo času, ale je veľa času, ktorý nevyužívame. Je na nás, ako sa ho rozhodneme naplniť.


Mali by sme sa v tomto učiť od mužov. Zväčša nemajú problém dať svoje potreby na prvé miesto. Ísť si zašportovať, na pivo, na mužskú jazdu. Treba si uvedomiť jednu vec. Ak sme my tie, ktoré držia rodinný systém, aby fungoval ako hodinky, potrebujeme sa postarať v prvom rade o seba. Tak, ako matka v lietadle musí dať najprv kyslíkovú masku sebe, a až potom dieťaťu, tak sa musíme najprv postarať o svoje potreby. Zdravá a spokojná matka sa rovná fungujúca rodina. Nikomu netreba zrútenú, či hysterickú matku, ktorá ťahá a ťahá, aby potom vybuchla, že všetko je len na nej. Mlčky očakávame, až si okolie všimne, že niečo potrebujeme. Chyba! Keď nič nepovieme, nič sa nezmení. Treba požiadať o pomoc. Postupne si všetci zvyknú, že mama ide raz, dvakrát do týždňa cvičiť a raz do mesiaca von s kamarátkami. Alebo čokoľvek iné. Musíme však na tom dôrazne trvať.

Odjakživa som túžila písať, nikdy som však nestíhala nič dokončiť. Nedávno som objavila môj zápisník. Sťažovala som sa v ňom, že vôbec nemám čas na písanie, a pritom mám len jedného muža, dvoch psov a žiadne deti… zápis končil zvolaním: Bože, tak mi už teda pomôž stať sa tou spisovateľkou a predať scenár do Hollywoodu za 7-miestnu sumu! Haha, takéto skromné ciele som si dávala pred dvadsiatimi rokmi. Skutočnú hodnotu času som pochopila, až keď sa mi narodilo prvé dieťa. Vtedy mi docvaklo, že už nikdy nebudem mať čas tak, ako som si predstavovala pred tým: že keď dokončím to a urobím to, tak si konečne sadnem k stroju a budem písať. Lebo teraz je čas starať sa o deti, potom z nich budú pubertiaci, a – ako sa hovorí: malé deti vám nedajú spať, veľké žiť (potvrdzujem, mám ich doma práve troch), potom sa budem starať o rodičov, a potom sa už budú starať o mňa! Až vtedy, keď mal prvý syn osem mesiacov a druhý bol už dva mesiace v bruchu, sa mi podarilo dokončiť prvú knihu. Naklepala som ju na starom mechanickom stroji zo strednej školy. Rukopis dodnes leží v zásuvke. Medzitým sa mi narodilo 2. dieťa, dopísala som druhý rukopis, potom 3. dieťa a tretí rukopis, a zrazu som si uvedomila, že prešlo šesť rokov, a ja som to nikam neposlala! Z telefónneho zoznamu som si vybrala adresy dvoch vydavateľstiev a poslala ten tretí rukopis s jednou vetou: niekoľko rokov píšem do zásuvky, pozrite sa, prosím, na to. A obaja to chceli vydať! Stihla som to do Kristových rokov, 3. 3., keď som oslavovala 33 rokov, sme pokrstili moju prvú knihu Chcem len tvoje dobro. Získala cenu Debut roka, niekoľkokrát sa dotláčala, predalo sa z nej viac ako 40 tisíc a vyšla aj v Maďarsku a v Česku. Čas pre seba som odvtedy z rúk nepustila. Treba si stanoviť priority, lebo je isté, že všetko, po čom túžime, sa nedá stihnúť. Pre mňa sú prioritou písanie (udržiava moju myseľ sviežou a napĺňa môj pocit sebarealizácie), cvičenie (po rannom behu si doma vždy zacvičím, lebo zdravie je najdôležitejšie a dobre vyzerať tiež niečo stojí) a moje priateľky (lebo best friends are forever, men just for a while). Keď si nájdete čas na priateľov v dobrých časoch, v ťažkých akoby ste ich našli. Moje sny spred dvadsiatich rokov, ako predať scenár do Hollywoodu, zabehnúť maratón, či vydávať všetky knihy v zahraničí a ďalšie, išli k ľadu.

Mám 45 rokov, a už si uvedomujem aj inú hodnotu času. Keď som oslavovala 40-tku, intenzívne som vnímala, že mám možno za sebou polovicu života, a ak som sa doteraz usilovne štverala na ten pomyselný vrchol, tento rok by som sa mala dobre rozhliadnuť a vybrať si smer, ktorým sa budem gúľať dolu, lebo keď sa už raz dám na zostup, ťažko sa škrabať späť. Vek mi dal slobodu aj v tom, že nemusím nikomu nič dokazovať, ani vysvetľovať. Keď môj otec ležal 6 týždňov v kóme a my sme nevedeli, či sa niekedy ešte preberie, pocítila som naplno míňajúcu sa veličinu času i fakt, že nikdy nevieme, koľko času máme na zemi vymeraného. A keď sa mi rozpadla rodina, pocítila som tiež naplno, že človek si niekedy plánuje veci, ale keď nevyjdú, netreba sa rútiť a búriť, život je príliš krátky, a aj tak si ide svojou cestou.

Treba sa tešiť. Naplno, z každého dňa, z každého okamihu. Byť prítomný tu a teraz, v tejto minúte, lebo zajtra tu už možno nebudeme my alebo naši blízki. ČAS. Máme ho. Tu a teraz. Je len na nás, ako s ním naložíme.

Autorka: Petra Nagyová Džerengová



Komentáre (6)
  1. Jaroslav Mendel píše:

    Este, ze mame tie deti, vsak, Petra ? ) Vtedy clovek prestane uvazovat nad zbytocnostami 🙂

  2. Štefan píše:

    Súhlasím s Tvojím názorom Petra. No niečo tomu chýba. Názor muža. Muž by mal takisto napísať svoj názor. Názor na život, na ženy, na svoju prácu, na zabezpečenie rodiny…. na jeho pocity , ak nedokáže dať rodine všetko, čo by chcel… . Tak , ako každá žena je iná a niečím výnimočná, platí to aj mužoch. Preto si myslím, že k tvojmu ženskému pohľadu na „vec“, by sa hodil aj ten mužský. Potom by tie názory trebalo navzájom prekryť a tam ,kde by sa myšlienky oboch stretli, kdesi tam by bola pravda. Hľadať pravdu poznania treba už niekde v útlom veku. Už tam sa formujú prvé názory chlapcov a dievčat, na ich vzájomné vzťahy. Ale to je na dlhú debatu Petra.

    1. dalito dalito píše:

      Dobry den Stefan, ak mate zaujem, Dalito.sk vam da priestor aj na vas muzsky nazor samozrejme a to v rubrike Blody. Podmienky najdete priamo tam. Pokojny vikend.

  3. Ingrid Štefanová píše:

    Všetci by sme sa mali na chvíľu zastaviť a zistiť čo potrebujem mi samé (teda my matky, priateľky, manželky), lebo v našej hlave vždy je niekto dôležitejší) ale aj iný by si mali uvedomiť, že treba niekedy poľaviť a nečakať na to, že sa niekde zrútime a aj nás by bolo vhodné rozmaznávať.

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *