Stĺpčeky

Čas poďakovať pánovi policajtovi aj Slovenskej pošte

Mám to rada, telefonovať s výhercami a čitateľmi Dalito, ktorí redakcii poslali kávu. Rada s nimi prehodím pár viet o tom, ako sa majú oni, čo ich teší aj trápi. Rovnako ako tento týždeň, keď som žrebovala tých, ktorí Dalito podporili smskou-kávou.

Bolo po ôsmej hodine večer a tešila som sa na to, že niekomu ho snáď v týchto ťažkých časoch spríjemním.  Mali to byť traja výhercovia, nakoniec ako vždy viacerí.

Zdvihol mobil a už pri pozdrave bolo počuť, že je nesmierne vyčerpaný. Bola noc pred vyhlásením núdzového stavu na Slovensku a ja som nič netušiaca zrazu počula jedného z policajtov-riaditeľov, ktorý bol v službe zúfalý z toho, že do polnoci musí naštudovať všetky zvýšené tresty pre núdzový stav. Bol taký vyčerpaný, že keď si vybral dve ceny (keby sa mu jedna z nich neušla), poslala som mu rovno obe. Snáď ho to poteší, pomyslela som si.


Po telefonáte s ním, ako „štekajúci pes za plotom“ som si opäť pripomenula, že aj policajti sú len ľudia. Konečne, keďže som už od marca nemohla nápis Polícia SR ani cítiť. Pri každom prechode slovenských hraníc ma z neho napínalo. Vždy mi pripomenie to, čo sme doma zažívali ako „štekajúci psy za plotom“. Tú stratu identity, keď sa z minúty na minútu stanete občanom nikoho. Kto nezažil, nikdy nepochopí.

Dlho som nevedela nájsť odpoveď na to, čo sú to za ľudia (policajti), ktorí posielali ľudí rovno zo slovenskej hranice do štátnych zberných táborov proti ich vôli. Vždy, keď som doteraz prechádzala cez hranice, mala som chuť stiahnuť okno a zakričať im, ako mi je z nich ťažko, ako ma z nich napína.

Pán policajt v telefóne mi však pomohol  vrátiť sa k „normálnosti“ a opäť si pripomenúť, že aj oni sú len ľudia a robia si svoju prácu bez ohľadu na nezmyselnosť až krutosť príkazov vládnych a „odborných“ diletantov. Nevídanou ľudskosťou mi v telefonáte vrátil nádej, že na dodržiavanie nariadení aj zákonov, nech sú už akékoľvek, dozerajú aj ľudia so zdravým rozumom a názorom. A niekto to jednoducho robiť musí, lebo v krajine žijú aj praví grázli, nielen vyfabulovaní „nepriatelia štátu“.  

Takže veľká vďaka, pán policajt. Nezávidím vám ani minútu vašej služby v týchto ťažkých časoch. Vlastne žiadnemu vášmu kolegovi. Vrátili ste mi  nádej, že Polícia SR tu od marca nie je iba na to, aby nás kontrolovala, šikanovala, sledovala, pokutovala či dokonca prenasledovala, ale aj pomáhala a chránila. Rovnako, ako mne počas najťažších čias môjho 50 ročného života pomáhali českí vojaci s liekmi cez hranice.

Čitatelia Dalito.sk volali aj písali, že ďakujú za výhry aj darčeky. Ja ďakujem im, všetkým čitateľom, ktorí ostali či pribudli na Dalito napriek tomu, že je často veľmi nepríjemným zrkadlom Slovenska v porovnaní s krajinami, kde nám vyspelá demokracia uteká míľovými krokmi.

A nesmierne ďakujem aj Slovenskej pošte. Za tri roky zaslalo Dalito takmer stovku cien či darčekov. Ani jedna zásielka sa „nestratila“ napriek tomu, že všetky pre optimalizáciu nákladov zasielame iba ako obyčajné zásielky. Dorazili všetky. A v 95% hneď na druhý deň. Naozaj, klobúk dole.


Tie posledné som zasielala v stredu 30. septembra o 16,00 hod. Na druhý deň doobeda som dostala prvé poďakovania od čitateľov a podporovateľov. Bol to pre mňa časový metrix. Ďakujem zamestnancom pošty za to, že za celé roky všetko prišlo tam, kde Dalito chcelo  urobiť radosť. Takže, ďakujem, pán policajt a ďakujem aj Slovenskej pošte.  Lebo áno, treba vedieť aj poďakovať.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *