Chúďatá rodičia, školákov
Chvalabohu, už niekoľko rokov noc pred 2. septembrom spím dobre. Priam fantasticky! Dcéra už má takmer 26 rokov a tak sa nás cirkus s názvom „Škola“ netýka. Bože, akí sme vďační, že to už máme za sebou! Lebo nástupom do školy už nič nebolo ako dovtedy. Bol to už len boj o čas.
Vždy 2. septembra, keď si na balkóne vychutnávam svoju rannú kávu sa len pousmejem, keď vidím rodičov, ako šťastní odprevádzajú svoje rozbláznené ratolesti do škôl. Normálne na nich vidím, ako sa tešia, že sa tých „malých zloduchov“ zbavia aspoň na pár hodín, veď štát ešte zabezpečí aj družinu. Veď prázdniny, to je jeden rodičovský zaberák.
Plne ich chápem, my sme na tom boli podobne. Už po dvoch prázdninových týždňoch sme nevedeli čo s dcérou, veď dovolenku sme mali len štyri týždne a aj k moru sme chceli ísť spoločne a prázdniny trvajú predsa dva mesiace…
2. septembra na balkóne však myslím na rodičov aj inak. Pre mňa osobne totiž nástup do školy znamenal totálny obrat v živote, ale úplne totálny. Priam na totálku.
Keď si spomeniem na tie večerné porady, ako to všetko zariadime na druhý deň… Ešte aj dnes, keď si na to spomeniem mám husaciu kožu.
Denný boj s časom sa u nás doma od septembra vždy zmenil na bojisko. Kto bude vstávať o piatej ráno, kto ju odvezie na tréning, kto z tréningu ráno do školy? Kto zo školy domov, aby sa stihla naučiť? Kto z domu na tréning, kto z tréningu domov? A čo ak sa nestihne naučiť?
V septembri si vždy spomeniem na to, ako sa týmto mesiacom z nás rodičov stali taxikári. Dodnes nechápeme a už nikdy nepochopíme, ako sme to všetko zvládali. Priam brutálne.
Nájsť režim, kde sme museli nájsť čas aj na učenie. Už žiadne neplánované návštevy, žiadne večerné neplánované rodinné posedia v reštaurácii, či len tak s priateľmi a ich deťmi. Od septembra bolo už všetko inak. Nastal tvrdý režim, ktorý diktovala škola.
Kým nechodila do školy, všetko sme zvládali ľavou zadnou. Keď sme nestíhali v práci, jeden z nás sa otočil pre ňu do škôlky a zahrala sa s nami v práci, alebo zostala s pani „opatrovateľkou“ dlhšie. Veď v zásade na nejakom režime ešte nezáležalo. Často sme ju spiacu vykladali z auta. Aj na dovolenky sme chodili kedy sa nám zachcelo…
Nástupom do školy sa všetko zmenilo. Jej aj náš život. Bolo to peklo, ktoré sa vlastne dlhé roky iba stupňovalo a všetko komplikovalo. Veď režim školy musela dodržiavať a vzdelanie bolo v našej rodine vždy na prvom mieste. Škola, príprava, krúžky ….. Náš čas sa zužoval a kilometre na tachometri v aute naskakovali.
Každý september si doma symbolicky pripijeme na minulosť. Na to, že to už máme za sebou. Nechápeme ako sme to všetko zvládli, ale dali sme to na jednotku.
Dnes opäť sedím na balkóne a popod nosom sa smejem, ako šťastní rodičia, že je konečne po prázdninách, opäť odprevádzajú deti do škôl. Opäť si hovorím: Však počkajte, až také jednoduché to nebude. A hlavne u prváčikov už nič nebude ako doteraz . Nič neplánované, dnešným dňom sa aj vám začal tvrdý režim života.
Ale nebojte sa, už iba dvanásť rokov a všetko prejde a opäť ruky hore! Prežili sme to my, určite to prežijete aj vy.
Vyžaduje si to iba najkvalitnejší time manažment. A to vás žiadny kurz nenaučí, len reálny život školáka.
Celý život sa o tie naše deti budeme báť. Celý život, ale pravdou je, že počas školy je to ešte komplikovanejšie. Ale prisahám vám raz sa to skončí, treba len vydržať. Aspoň tých dvanásť rokov, aj keď v strese budete aj počas ich vysokoškolského štúdia. Vlastne celý život, ale už aspoň nebudete robiť taxikárov. Lebo na rade budú zase vaše deti pre ich deti…
Tak, a teraz si idem v pokoji dopiť tú svoju rannú kávu…
Môže vás zaujať: