COVID-19: Ako sa z ostrovu Nádeje môže stať ostrov Beznádeje

Dalito.sk/Mimoriadne opatrenia na hraniciach SR/foto: Polícia Slovenskej republiky

Zo sociálnych sietí ide hrôza. Nie pre koronavírus, za ktorý nikto nemôže, ale pre to, že z ľudí vynáša na povrch tie najhoršie, najprimitívnejšie a najprízemnejšie ľudské pudy, aké si vieme iba predstaviť. Na Slovensku ich poznáme už z minulosti.

Na tie ľudské najlepšie poukázal vírus v prvých dňoch koronavírusu na Slovensku. Tak ako v iných krajinách, mnohí ľudia si začali navzájom viac pomáhať a mnohí v tom pokračujú dodnes.

Pri čítaní niektorých statusov vrcholových politikov a drvivej väčšiny ich (a)sociálnej bubliny-komentujúcich však veľmi rýchlo zistíte, že ľudí, ktorí naozaj nezištne chcú pomôcť a ešte stále majú v sebe obrovský kus porozumenia, zdravého rozumu a spolupatričnosti je drvivá menšina. Postupne sa v oceáne nenávisti na (a)sociálnych sieťach utopili.  

Oveľa častejšie už všade počuť slová ako anonym, nahlásenie, udanie, bonzáctvo, žalovanie…. no a potom aj tú nenávisť voči vlastným občanom, ktorí sa ešte aj dnes chcú zo zahraničia vrátiť domov.

Nie tí, ktorí sa možno nezodpovedne vydali na dovolenky už v čase, keď sa koronavírus šíril svetom (možno ich ale na to nemal ani kto upozorniť, lebo však u nás fičali voľby), ale tí, ktorí za to naozaj nemôžu.

Lebo keď odchádzali za hranice, keď ich tam napríklad vyslala chudoba v regiónoch či len tak zamestnávateľ, ešte nič netušili. Presne tí, na ktorých aj vďaka nebezpečnému poukazovaniu ústavných činiteľov dnes drvivá väčšina spoločnosti ukazuje prstom „MY- dobrí doma“ a „ONI zlí-zahraniční“.  

Pre mňa osobne je dnešná situácia na Slovensku a jej (a)sociálnych sieťach príkladom toho, ako túto ťažkú situáciu, najmä pre moju integritu a jej  budúcnosť, chcem prežiť najmä so cťou. Aby som sa aj po prvej vlne koronavírusu mohla pozrieť do očí suseda, kamaráta, kolegu, klienta, partnera, čitateľa…

Aby som  nemusela prežívať tú hanbu (ak ju vtedy vôbec niekto prežíval), keď pred 78 rokmi ukázal prstom sused na suseda, ktorého vojaci naložili do vlaku smrti a ich rodinu už nikdy nikto nevidel. Pripomenul mi to komentár z austrálskych sociálnych sietí, kde to, čo sa deje na Slovensku aj na sociálnych sieťach, prirovnal pozorovateľ k časom Slovenského štátu.

Preto sa iba, na základe aj vlastných skúsenosti, chcem podeliť o dôvody, prečo sa ešte aj dnes slovenskí občania snažia dostať domov, mnohí po pár týždňoch, iní po rokoch.

Nedovolím si súdiť jediného, ktorý v týchto dňoch prekračuje hranice. S pocitom bezpečnosti vo svojom byte si ani neviem predstaviť, čo musel počas cesty prežiť. Nikdy mi ani nenapadlo sa nad tým vôbec pozastavovať.

Až vtedy, keď som si všimla ten masívny nálet ukazovania prstom na tých „zlých-zahraničných“, ktorý odštartovali volení politici. A to za výdatnej pomoci obyvateľov bez rozdielu vzdelania, odbornosti a naprieč celým Slovenskom.  

Takže sa pokúsim zhrnúť odpovede na „najjednoduchšie“ otázky tých, ktorí ich doteraz hľadajú práve v komentároch na sociálnych sieťach.

„Prečo nezostanú tam, kde boli doteraz?! Teraz sme im dobrí?!… “

  1. Občianstvo si vybrať nemohli, jednoducho sú občania Slovenskej republiky.
  2. V najťažších časoch chcú byť pri rodine. Ak majú zomrieť, chcú zomrieť doma, pri svojich.
  3. Ak majú zomrieť ich blízki, chcú byť vtedy pri nich.
  4. Lebo je to neplnoleté dieťa, ktoré sa chce a aj musí vrátiť k rodičom.
  5. Ekonomika daného štátu kolabuje, ostali na ulici, nemajú sa kam vrátiť a tak musia domov.
  6. Zahraničných študentov v danej krajine vysťahovali, skončila sa im škola.
  7. Mnohí platia dane aj odvody naďalej na Slovensku, preto majú naďalej právo aj na slovenskú zdravotnú starostlivosť. Okrem toho, na bezodkladnú zdravotnú starostlivosť majú právo na Slovensku aj neplatiaci bezdomovci.  
  8. Mnohých do zahraničia vyslal ich vlastný zamestnávateľ a teraz ich napríklad povolal domov.
  9. Mnohí sa vracajú aj zo služobných ciest.  
  10. Mnohí sa chcú vrátiť k svojim najbližším, k deťom a manželkám a manželom, ktorí ich doma čakajú a majú o nich strach.
  11. Dnes sa vracajú ľudia z najchudobnejších častí Slovenska, ktorých politika štátu prinútila vycestovať za prácou do zahraničia a dnes ju tam už robiť pre celosvetovú pandémiu nemôžu.
  12. Mnohí sú to aj zahraniční študenti, podnikatelia, zamestnanci , ktorí za hranice vycestovali na základe európskeho poistenia, čo znamená, že zdravotné poistenie platia na Slovensku a  do zahraničia vycestovali na základe formuláru E 301, alebo ak chcete U1 .
  13. Alebo si len jednoducho potrebujú zabezpečiť svoje domovy, ktoré museli dočasne opustiť, zobrať si potrebné veci a vrátiť sa späť, mimo Slovenska. Keď naposledy vycestovali, počítali s tým, že sa vrátia do pár dní.
  14. … a mnoho ďalších dôvodov.

Myslím na všetkých Slovákov, ktorí sa v týchto dňoch museli alebo chceli vrátiť domov k svojim rodinám. Lebo aj koronavírus ukázal, že na prvom mieste je pre mnohých rodina.

A držím palce všetkým, ktorí ešte ani po mesiaci nestratili obyčajnú ľudskosť a zdravý rozum, dôstojnosť , súdnosť a spolupatričnosť presne tak, ako o tom počas veľkonočných sviatkov kázal  aj pápež František.

Áno, koronavírus aj zabíja. Pre mňa osobne je však dôležité aj to, s akou ľudskou tvárou a cťou ostanem po tejto pandémii žiť ďalej, alebo ak aj nie, akú stopu v tejto spoločnosti po sebe zanechám. Aká posledná stopa po mne ostane aj na (a)sociálnych sieťach.  

Koronavírus vraj mal zmeniť svet. Zmení ho, ale dnes som už presvedčená, že ľudí vo všeobecnosti nezmení, a ak áno, k ešte horšiemu.

Boh ochraňuj aj kresťanské Slovensko, krajinu, ktorej štátne občianstvo si nemohlo vybrať 99,9% jej obyvateľov. Môžu si ale vybrať to, akú značku po sebe zanechajú nielen na slovenských (a)sociálnych sieťach.

Inak, vraj nám závidí celý svet ako to zvládame. Stačí počúvať dôveryhodné média po celom svete, ktoré už začali upozorňovať aj na to, ako minimálne Slovensko (ako krajina EÚ) testuje vlastných občanov a čo sa s nimi deje na našich hraniciach.

Viaceré seriózne zdroje, ktoré spracovávajú oficiálnu svetovú štatistiku výskytu koronavírusu, Slovensko v porovnaniach medzi krajinami neuvádzajú, pretože im chýbajú oficiálne seriózne dáta zo Slovenska. Napríklad aj Our World in Data, s ktorými pracujú aj štáty s najdokonalejším testovaním obyvateľov na svete.

Slovensko je oproti mnohým štátom iné aj v tom, že kým ostatní počítajú úmrtia v súvislosti s koronavírusom (všetci, ktorí mali pozitívny test a zomreli), SR vedie iba štatistiku iba s úmrtím vyslovene iba NA koronavírus.

Aby sme nakoniec naozaj neostali v strede Európy ostrovom, nie však Nádeje, ale Beznádeje.

P.S.1: Oddnes môžu už Česi opäť cestovať  do zahraničia v odôvodnených prípadoch.  To znamená, napríklad pre úradné povinnosti, na služobnú cestu,  na pohreb alebo za rodinou. Ak v cudzine strávia viac ako 24 hodín, čaká ich povinná 14 dňová DOMÁCA karanténa.

P.S.2:  Po ohlásení brexitu Britániou sa počet žiadosti o české štátne občianstvo strojnásobil. O slovenské – nula. Zaujímavé bude tieto štatistiky porovnať aj po tom, ako sa krajiny správali k svojim občanom aj počas pandémie koronavírusu.

P.S.3: Aj ja som zahraničná Slovenka, dane a odvody (aj zdravotné) však platím na Slovensku. Aj tak od štátu odškodné pre koronavírus žiadať nebudem, ani úľavy, ani odklady… Rada solidárne prispejem komukoľvek na Slovensku, kto to bude teraz veľmi potrebovať. Paradoxne ostávam radšej za hranicami, kde sa napriek tisíckam nakazených cítim bezpečnejšie pre niekoľkonásobne vyššie testovanie a tým neskresľovanie štatistík a najmä, najmä spolupatričnejšie s celou Európou. Kde nás aspoň domáci politici nedelia nielen na občanov – DNU a VON, ale ani na občanov, ale obyvateľov.