Stĺpčeky

Ďakujem za jeden deň bez signálu

Patrím ku generácii, ktorá si pamätá život bez mobilov. Vrcholom mojej technickej vyspelosti bol odkazovač na telefóne a prehrávač, ktorým som si vedela vypočuť odkazy cez pevnú linku, nech som bola kdekoľvek. Som z generácie, ktorá ešte zažila telefónne búdky a moje novinárske začiatky sa viažu k písaciemu stroju.

Ale to bolo dávno a dnes, bohužiaľ, patrím k ľuďom, ktorí sa nevedia pohnúť bez mobilu. Mám v ňom kontakty, kalendár, maily, navigáciu. Keďže celý deň telefonujem a obsluhujem všetky aplikácie, prácu robím v noci.   Ak niečo neviem, s istotou siaham po mobile a hľadám odpoveď.  A potom prišiel jeden piatok, keď zlyhal môj mobilný operátor…

Sedela som v aute a mierila zo Záhorskej Bystrice cez celú Bratislavu na Drieňovú. Mala som stretnutie s pražským priateľom. Môj spoľahlivý partner Waze mi hlásil, že čaká na GPS. S hrôzou som zistila, že som bez signálu. Celú cestu. Ledva som prešla Bratislavou po pamäti. Waze používam, aby som sa vyhla dopravným zápcham. Bol to nezvyk ísť len tak…


Môj pražský kamoš meškal, ale nevedeli sme si zavolať. Skrátka, boli sme bez spojenia a hoci mi ráno prišla správa, že bude 30 minúť meškať,  viac som už o ňom nepočula.

Bratislava začínala žiť Majstrovstvami sveta v hokeji. Na Drieňovú som prišla načas. Luděk nie. Čakala som s ďalšími známymi, ktorí tiež nevedeli, čo sa deje. Nemali sme SIGNÁL.  Luděk napokon dorazil s asi 20 minútovým meškaním. Stretli sme sa, dohodli veci. Signál sme stále nemali. Keďže ďalší program som si neladila na presný čas a miesto, s ďalšími som si mala volať, šípila som, že to bude  INÝ deň.

Odstavila som auto na Prievozskej a normálne sa mi uľavilo. Deň, keď zlyhal môj operátor a začali sa MS v hokeji, si budem ešte veľmi dĺĺĺĺho pamätať.

Svietilo slnko, chodila som pešo po meste a keďže jediný istý bod bol hokej v Bratislave, vydala som sa ku štadiónu, či sa s mojimi kamarátmi z Brna náhodou nestretnem tam. Ako za starých čias. Neuveríte, medzi 10 000 ľuďmi sme sa našli, dali sme si predražené pivo a kecali len tak. Veď skolaboval systém a my sme mali zrazu véééľa času. Teda, až kým sa nezačalo rozkorčuľovanie červenej mašiny, na ktorú sa ponáhľali aj moji Brňáci. A tak som sa pešo zo štadióna vybrala za ďalšími, ktorí sedeli na káve na Prievozskej.

Uvedomila som si, že minimálne päť rokov som nevypla mobil. Stretajúc šťastných fanúšikov z Európy som  pochopila, že žijeme život otrokov. Sme otrokmi sociálnych sietí, mobilov a mailov.

Keď sa na FB v utorok objavil status jedného zo šéfov Telekomu, ktorý sa ospravedlňoval za „túto ujmu“, musela som pod video napísať poďakovanie. Lebo ja som vďaka technickému kolapsu mala krásny deň. Nikto nezvonil a  nemala som pocit, že musím okamžite odpovedať na mail, smsku, či komentovať každú blbosť na FB.


zdroj: Adriana Hosťovecká

Po vyše piatich rokoch som bola jeden deň bez mobilu a sama pre seba som si sľúbila, že aspoň raz do mesiaca si to zopakujem. Stojí to za to. Vyskúšajte. Nič nám neujde. Len si oddýchneme a budeme môcť mať svoj život pod kontrolou.

Piatok, kedy svietilo májové slnko a začínali sa MS v hokeji u nás v Bratislave mi zmenil život. Ďakujem za jeden deň bez signálu, bolo to inšpirujúce.

NETIKETA: Sú sociálne siete ešte „sociálne“?



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *