Blogy

Dala som „matke“ facku a nič neľutujem

Na to, čo bolo pred dlhými dlhými rokmi by som strašne chcela zabudnúť, mám už vlastnú spokojnú rodinu a potrebujem zabudnúť, ale „tiež rodičia“ mi to nedovolia.

„Tvoja matka je blázon a potrebuje odbornú pomoc, vrátane otca,“ počúvam vždy, keď príde na nich reč. To je ale všetko, prejavený súcit a hotovo. Nikto mi viac nevie pomôcť. Chorého človeka presvedčeného vo vlastnú genialitu a ľudskú čistotu k odborníkovi nedostanete. A psychické týranie je málo na to, aby pre ňu prišla sanitka. Musí vám najprv veľmi fyzicky ublížiť, potom snáď v našej krajine prídu aspoň mestskí policajti. Aj to však iba prídu a odídu…

Naposledy som vetu: „Tvojim rodičom už neviem pomôcť ani ja“, počula tento víkend. Od poslednej osoby, ktorá ešte s „tiež rodičmi“ ako tak udržiava kontakt. Vraj z ľútosti.  Ja s nimi už nechcem mať nič spoločné, len sa snažím zo seba dostať tú celoživotnú špinu a traumu, ktorú dodnes vo mne živia moji „tiež rodičia“. Musím sa vyrovnať s tým, že si ju ponesiem do konca smrti.


Momentálne sa snažím urobiť čokoľvek, aby mi nezničili vzťah s mojim vlastným deťaťom. A bojím sa, že mi dôjdu sily, pretože naposledy „tiež matka“ vytiahla v sms vetu: Si spomeň, ako si ma išla biť!“ (rozumej v jej chorej hlave, bila si ma celý život!)

Pravdou je, že nechcela, ale raz som jej naozaj dala facku.

„Tiež rodičia“ nás bili celý život, kým sme neutiekli z domu. Dodnes si pamätám na demonštratívne obviazanú zlomenú varechu zelenou stužkou, a na nej zelenou fixkou „Naposledy som dostal/a v roku 1972“.  Ja som mala dva roky, súrodenec 7. Bola odložená vo vysokej stavanej skrini v detskej izbe úplne dole, že „vraj“ na výstrahu. Dodnes neviem koho, či „tiež rodičov“ alebo nás.

Na varechu to demonštratívne napísal môj „tiež otec“, ktorý sa zbabelo celý život spolupodieľal na týraní vlastných detí. Najmä psychickom, lebo s fyzickými bitkami sme sa ako tak vedeli zmieriť, len tá naša duša bolí dodnes.

Napísal to „tiež otec“, ktorý mal asi záblesk ľudskosti a nechcel na nás už nikdy siahnuť. Hrubú varechu na súrodencovi totiž zlomila „tiež matka“. Neviem, ako dlho to „tiež otcovi“ vydržalo, ale tých bitiek bolo ešte strašne veľa. Napríklad, keď ma „tiež matka“ požiadala, aby som išla ostrihať červené rozkvitnuté tulipány. Bola ich plná záhrada. Netuším ako som si tento príkaz ešte ako dieťa vysvetlila, ostrihala som všetky. V záhrade neostal jediný červený tulipán. Zrazu ich „tiež matka“ mala na stole asi 50. Dostala taký záchvat, že náš zbabelý „tiež otec“ zobral drevenú latu, ktorou ma zbil tak, že som sa až pocikala. Na príjazdovej lesnej ceste do záhrady som vtedy ostala ležať mimoriadne ponížená. Strašne ma bil, tak demonštratívne pred „tiež matkou“. Nerozumela som tomu a nerozumiem ani po asi 40 rokoch. Dodnes, keď vidím červené tulipány si na to spomeniem.  Či ste dospelý človek alebo dieťa, ak sa pri bitke od bolesti a traumy pocikáte, je to rovnaké poníženie, či ste dospelý alebo dieťa. Na tú drevenú latu  však „tiež otec“ nikdy nič nenapísal…

Naozaj som bola bitá, až kým som neušla z domu. Dokonca aj potom, ako dospelá, ak som sa tam náhodou objavila. Na tom úteku som totiž robila aj chyby, ale nie preto, že som chcela, či dokonca zámerne, ale preto, že som tak šialene utekala a žobrala o pozornosť a lásku, ktorú som dovtedy nezažila a samozrejme pritom naivne robila aj chyby.


Dnes už viem, že by si dôvod na bitku aj tak našli vždy, lebo to bol ich „únik“ zo zistenia, aký spoločný život žijú. A z pozície „tiež rodičov si to podľa nich mohli dovoliť.“

Dodnes, keď počujem pesničku od Madonny  Papa Don’t Preach vidím ako zháňam anglický slovník, aby som si ju preložila, či náhodou nie je o otcovi tyranovi. Nebola, ale vidím ako ma ten „môj“ tlačí do detskej izby, aby ma zasa bil a kričala som po ňom aspoň prvú vetu v angličtine „ Papa Don’t Preach!“ Nevedel totiž anglicky. Bolo to okolo roku 1984, zasa som asi rozčúlila „tiež matku“… A on chcel mať doma pokoj a ticho.

Prvé „po zadku“ dostalo moje dieťa od babky „tiež matky“.  Napriek tomu som dieťa vychovávala v láske k starým rodičom. Bola to chyba!

Dnes som už pochopila aspoň jedno. Že ma nemilovali nikdy, lebo som ako druhé dieťa misiu nesplnila a nezachránila manželstvo. Bitá by som bola vždy, za čokoľvek, dôvod sa našiel vždy, keď sa „tiež matka“ zamyslela nad tým, ako si posrala život, že si zobrala „tiež otca“.

Z domu som utekala už na základnej škole. K spolužiačke, ktorá stojí dodnes pri mne. Násilím ma musel zobrať až „tiež otec“. Nenávidela som vlastný „domov“.  Hanbila som sa v paneláku niekoho pozdraviť, lebo celá ulica vedela, že som z toho bytu, kde krik a bitky nikdy nespia. Všetci to vedeli, ale nepomohol nám so súrodencom nikto. Ani policajti, ktorí k nám chodili raz keď ich zavolala „tiež matka“, raz „tiež otec“, inokedy susedia.

Pravdou teda je, že som raz „výchovnú“ vylepila aj ja „tiež matke“. Pamätám si to dodnes, aj keď to bolo asi pred 30 rokmi a teraz to vytiahla v sms, samozrejme, že sa to dostane skreslene aj k môjmu dieťaťu, že som ju vlastne bila celý život.

Rodičia už bývali sami a ich nenávistné bitky a hádky eskalovali. A vrcholia toto leto 2019.


Raz mi zavolal do práce „tiež otec“, že sa opäť pobili, že leží doma s udretým chrbtom, treba sa o ňu postarať, ale on to nebude, že odchádza. Prvý raz som vtedy zistila, že je nejaká OČR. Samozrejme, že to ostalo na mne. Vrátila som sa do domu hrôzy a začala sa o ňu starať. Dodnes celému okoliu a nám deťom „tiež matka“ vykrikuje, že „tiež otec“ jej vtedy zlomil chrbticu. Musíme to počúvať desaťročia. Asi sotva, keďže ju v nemocnici nenechali a o týždeň bola takmer OK.

Starala som sa o ňu ako som najlepšie vedela. Mala som 18. Po neskutočnej niekoľkodňovej psychickej tyranii a nadávok som to asi po troch dňoch nevydržala, otočila sa a ako tam v spálni ležala, vyletela mi ruka. Hrdá na tú facku nie som, ale urobila by som to znova. Zabuchla som dvere a zavolala „tiež zbabelému otcovi“, že som odišla.

Po 30 rokoch je z tejto príhody zlomená chrbtica, dcéra, ktorá chcela celý život biť matku a najhorší človek v živote, ktorý sa jej mohol narodiť. Horší ako zlodeji, podvodníci či vrahovia.

Moji „tiež rodičia“ sa rozvádzali celý život. Celý život sa vyžívali v tom, u koho budeme vyrastať. Celý život sme so súrodencom túžili, aby sa rozviedli. Sen sa nám nesplnil. Ani pred asi troma rokmi, keď sa rozvádzali naposledy, už ďaleko po 70.  Rozvod podal „tiež otec“. Ako vždy, opäť ho stiahol, ale opäť mi obaja stihli neuveriteľne poubližovať. Dnes ju žaluje za majetok a peniaze, ktoré pred ním ukrýva. Samozrejme, že si aj teraz spomenuli na mňa. Naposledy musel dokonca už zasahovať právnik a vyzvať ich, aby nás z toho vynechali. Vyhrážali sa totiž jeden druhému, že ak ten urobí to, on urobí toto mne a naopak.

Ale o tom až nabudúce, keď zasa kliknem na jednu z tých „zablokovaných“ sms, ktorých mám plný mobil a operátor ma nedokáže pred nimi nijako chrániť…

Prosím, ak vám moje riadky čo i len trochu niečo pripomínajú, choďte od seba. Nebudete tak šialene ubližovať svojim deťom a ani vnúčatám len pre to, že ste si doslova posrali celý život a na jeho sklonku zistíte, že ste vlastne žili úplne zbytočne.

„Tiež rodičia“: Do tej vane musím opatrnejšie…