Stĺpčeky

DALITO číta celý svet, píše aj volá späť smutné príbehy

Dalito.sk má od marca 2020 rekordné čísla čítanosti.  V celosvetovej situácii okolo koronavírusu, ktorú dnes prežívame všetci, ani vlastne neviem, či sa mám z toho tešiť. Či je to na mieste, lebo Dalito žije život v súvislostiach, nielen počas koronavírusu.

Dalito čítajú Slováci po celom svete. Od Českej republiky, Rakúska, Británie, Nemecka, USA, Maďarska, Švajčiarska, Nórska, Talianska, Španielska, Austrálie…. až po Jemen, Surinam, Jamajku či Mjanmarsko. Z celého sveta píšu zahraniční Slováci, či jednoducho Slováci, ktorí boli v najhoršom čase na zlej strane hranice a boja sa pre štátnu karanténu vrátiť domov.

Dokonca aj lekári, ktorí chceli prísť Slovensku len tak pomôcť počas pandémie. Požiadali o dovolenky a chceli pricestovať do rodnej zeme pomáhať. Mnohí píšu, že za hranice odišli, lebo nemali doma možnosti, nie pre peniaze. Ďalší len chceli spoznávať svet a to najlepšie z neho priniesť domov na Slovensko.


Zasielajú mi neuveriteľné príbehy novodobých hrdinov, ktorí nechali srdce doma a len chceli nasávať veľký svet, vidieť, ako to funguje inde a vrátiť sa. Čítam o tom, ako sa za Slovensko počas pandémie modlia, ako sa aj chceli vrátiť, ale strach z povinnej štátnej karantény ich paralyzuje.  Denne sa ku mne dostávajú príbehy tých, ktorí sú dnes označovaní za nebezpečie pre obyvateľov maličkej krajiny s malým srdcom. Takto opisujú pocity z reakcií Slovákov na štátnu karanténu. Aj na tých, ktorí len chceli nezištne pomôcť.

Čítam aj smutné príbehy Slovákov, ktorí sa už po tom, čo zažili priamo na hraniciach alebo sledujú na sociálnych sieťach, už nikdy nechcú vrátiť. Aj tých, ktorí sa aj vrátili a dnes to už považujú za jedno z najhorších rozhodnutí v živote.

Ale telefonujú aj rodáci, ktorí celý život žijú na Slovensku a dnes musia svojim priateľom v zahraničí odpovedať na otázky, čo to robí vláda s vlastnými občanmi. Alebo takí, ktorých naopak ich rodiny volajú, aby prišli žiť k nim, za hranice. Dokonca do Španielska či Talianska, že sa o nich postarajú a pri životnom reštarte im pomôžu. Lebo, že tam platia zákony. Píšu, že už niekoľko dní zvažujú, že sa zo Slovenska vysťahujú. Pre to zlo, ktoré sa nakoniec po úvodnom dobre vyšplhalo z ľudí na povrch.

Písala aj opatrovateľka: „Som opatrovateľka v Rakúsku, momentálne už som tu dva mesiace, zatvorená s 92 ročnou babkou. Každý deň chodíme na prechádzku len na dvor. Pred Veľkou nocou mi zomrela moja mama v domove dôchodcov. Nechodili sem žiadne autá, tak som sa tu uviazla, nemohla som sa s ňou ani len sa rozlúčiť.  Teraz keď mám možnosť cestovať
naspäť na Slovensko, mám  strach že ma nepustia domov do domácej karantény (sama som), ale proti mojej vôli ma zatvoria do štátnej karantény kde sa môžem nakaziť a už ani na pohreb mojej mami sa nedostanem.
Ďakujem Vám za nás všetkých čo sme v zahraničí a chceme sa vrátiť domov
na Slovensko k našim rodinám bez strachu a ponižovania.“

Písala aj lekárka, ktorú po návrate prepadla úzkosť z opatrení vlády na hraniciach za potlesku jej voličov, ktoré zažila na vlastnej koži. Vrátila sa po rokoch a napísala:

„Premýšľam, ako ďalej z nepoučiteľného stavu, za ktorý som sa denne modlila a vlastne roky držala pôst, aby sa zlepšil…už sa zaň nemodlím ani nepostím. Nemôžem…zatiaľ. Čítam Jána Botta a jeho rovesníkov, ktorí tiež bojovali a ľud ich na konci zradil – nič nedosiahli – ako si to vtedy oni mysleli – aj keď my dve sa dnes môžeme rozprávať po slovensky – takže ich snaha nebola márna… Aj od ľudí, ktorým som príbeh z hraníc, kde ma čakali vojaci vyrozprávala, ani oni nemali pochopenie – patrili k tým 80%…bohužiaľ…,“ napísala mi okrem iného s dôverou.


Denne do redakcie prichádza množstvo reakcii zo zahraničia, doslova z celého sveta. Zverejňujem z nich len promile, aby som ich autorov nevystavila toľkej nenávisti, akú v posledných dňoch predvádzajú ich rodáci na sociálnych sieťach z tej správnej strany hranice „dobrých“.

Počúvam a čítam vzácne postrehy rozhľadených aj vzdelaných ľudí s prežitým, ktorí na vlastnej koži pocítili blackout mysle aj ducha politikov a mnohých rodákov uzavretých v teple domova na tej „správnej strane hranice“ malinkého uzavretého Slovenska . Paradoxne aj počas spomienky 101. výročia tragickej nehody M. R. Štefánika 4. mája 1919 . Zahraničného Slováka, ktorému sa práve počas pandémie mnohí skláňali.

Dalito.sk čítajú rodáci po celom svete. Želám im z celého srdca, nech sú kdekoľvek, aby to so cťou DALI aj ďalej. Až budúcnosť ukáže, možno až história, či to naozaj DALO aj Slovensko v súlade so zákonom a aj so cťou. Či naozaj skončí ako ostrov Nádeje. Dávajte si na seba pozor!


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *