Dalito má dva roky a ja som totálne vyčerpaná, z ľudí  

Dnes sú tomu presne dva roky, ktoré zmenili môj život. Otvorili mi oči. Presne pred dvoma rokmi, vo veku 47 rokov, som sa rozhodla pre zásadnú zmenu v pracovnom aj súkromnom živote. Založila som firmu s portálom a musela som sa naučiť žiť v dvoch krajinách naraz. Dosť už na absolventa. Dnes sú to už dokonca tri (aj zopár mesiacov do roka v tretej krajine) a priznám sa, čoskoro mám 49 a zvládam to len vďaka mojej najbližšej rodine. Vlastne, niekedy mám pocit, že už ani nie. Ale bojujem ďalej. 

Dva roky s Dalito v teréne, na cestách a za počítačom ma naučili, že dokážem svoju latku pracovitosti posunúť do neuveriteľných výšin bez možnej odmeny a toho, že by som sa musela iným non-stop sťažovať ako som šialene unavená, koľko toho mám veľa a ako som vlastne vyčerpaná. Na totálku. 

https://www.dalito.sk/2-vyrocie-dalito-naj-na-dalito-najcitanejsie/

Za dva roky som do redakčného systému portálu Dalito napísala a nahodila viac ako 3 300 článkov so stovkami respondentov, tisíckami faktov. Ďalších 424 pripravila do archívu na uverejnenie.  Občas podľa možností prispeli kolegovia, ktorí sú vlastne „dobrovoľníci“, ktorí písanie milujú, alebo sa ho chcú naučiť. V priemere to je iba publikovaných 135 článkov mesačne, takmer päť denne. Ďalších takmer 8000 článkov naplánovala na sociálne siete. Precestovala som desaťtisíce kilometrov, popritom prečítala a vymazala množstvo primitívnych či vulgárnych reakcií ľudí, ktorí si pozornosť nezaslúžia ani na tých sieťach.  Prečítala množstvo pochvalných, ale aj urážlivých  mailov, správ, odkazov…

To sú čísla, ktoré niekto vytvára celý život, ja som ich dala za dva roky. S množstvom “tiež kolegov” som sa rozlúčila, pretože som za dva roky zistila jedno. Nedokážem manažovať neschopných a lenivých ľudí. A už vôbec v mojej prítomnosti neznesiem “vychcancov”. Prišla som o kolegov, ktorí aj keď chceli byť Dalito som nevedela zaplatiť a museli sa zamestnať, alebo spoznala nových, pre ktorých je písanie psychohygienou, či ich jednoducho môj príbeh a projekt Dalito oslovil.

Pri tomto obrovskom počte som narobila aj množstvo manažérskych aj gramatických chýb a preklepov. Najmä v čase, keď som už nadránom na obrazovku počítača ani nevidela. Zoznámila sa s množstvo vzácnych ľudí a s množstvom neserióznych sa rozlúčila. Vypočula som si tisíce sľubov a desiatky búchaní do pŕs „máte moje slovo“! Stovky telefonátov ma opäť postavilo na nohy. Desiatky klientov sa ma snažilo a snaží presvedčiť, že sú aj takí, ktorí chápu, že nič nie je zadarmo a za obsah a reklamu treba platiť.

Posledné dva roky ma o ľuďoch naučili ďaleko viac, ako takmer 20 rokov v televíznom spravodajstve. Za dva roky som však pochopila najmä to, že kým mnohí volajú aj po informáciách  bez škandálov, brutality, smrti, bulváru … v reálnom živote to funguje presne naopak. Predáva smrť, bulvár, škandály, podvody… Hlavne to robí čítanosť, to robí čísla. A mne osobne sa to mimoriadne bridí. Nie je to môj svet, nikdy nebol a ani nebude. Aj keď pred naozaj investigatívnou prácou kolegov z mienkotvorných médií sa hlboko skláňam. Viem, aká je to ťažká a nezaplatená práca najmä v krajine, kde neplatia takmer žiadne morálne a etické pravidlá. V krajine, kde nás takto “vychovali” naši najvyšší volení predstavitelia. Dnešní aj tí minulí.

Za dva roky si čitatelia na Dalito klikli viac ako 1 300 000 krát , z toho viac ako 534 000 užívateľov. Za dva roky desiatky citácií Dalito v iných médiách. A víťazstvo v novinárskej súťaži, do ktorej sme sa neprihlásili, ale našu prácu si všimli českí novinári, ktorí nás do medzinárodnej súťaže nominovali.

Pre čitateľov aj seba sme s kolegami robili maximum. Ale nejako už nevládzem. A nehanbím sa to priznať. Ale bojujem ďalej. To, že to má ešte nejaký zmysel ma presviedča aj zoznam najčítanejších článkov na Dalito, a kuchárske recepty to rozhodne nie sú.

Dnes ešte neviem či Dalito bude oslavovať  aj o rok. Nedokážem totiž už denne odpovedať na maily bohatých PR agentúr, firiem, startupov, rôznych mimoriadne bohatých aj mimovládnych organizácií …  že správy, ktoré chcú zverejniť na Dalito niečo vydavateľstvo stoja. Že to jednoducho zadarmo nejde. Že nemôžete neustále zadarmo zachraňovať celý svet, lebo sa to vraj má, aj keď nemáte z čoho. Dnes si vďaka Dalito už dávam veľký pozor, kto si moju podporu, pozornosť a čas zaslúži.

Dva roky Dalito mi bohužiaľ otvorili oči aj inak. Po takmer dvadsiatich rokoch vyváženej a objektívnej televíznej spravodajskej práce som si musela priznať, v akom naivnom “mojom svete” som desaťročia žila. Svete, ktorý som chcela vniesť aj cez Dalito na internet. Svet, o ktorom som si myslela, že sa skladá z čestnosti a morálky, ktorá musí byť automaticky odmenená.

Nikdy nepristúpim na požiadavky “tiež klientov”, aby som zverejnila napríklad platený článok bez toho, že by som ho riadne označila ako platenú reklamu. Nikdy nebudem súhlasiť s „odmenou“ zamestnancovi nejakej firmy, ktorý na rozdiel odo mňa dostáva plat, že „mi dohodí reklamu za tisíc eur a 50% nezdanených z toho chce do vrecka. Napríklad, ale tých napríklad je tak strašne veľa, že… Dva roky Dalito to je aj zistenie, že niekto úplne bez problémov antidatuje články bez akejkoľvek snahy osloviť autora, či súhlasí s tým, že článok, ktorý napísal pred rokmi, vydá zajtra s novým dátumom. Alebo, že ešte aj dnes dokáže etablovaný vydavateľ úplne bez problémov ukradnúť obsah niekoho iného.

Dva roky Dalito, to sú v globále aj denne malé, veľké a obrovské ponižovania, ktorým ste vystavení od ľudí “bez dna”, alebo takých, ktorí to denne skúšajú útokom na váš intelekt.  Ľudí, ktorí buď do vlastného podnikania nikdy neinvestovali ani cent, lebo sa o to ani nikdy nepokúsili, alebo naopak, ktorí už roky úspešne podnikajú, len akosi za ten čas zabudli na to, ako začínali oni. Dva roky, to sú aj stretnutia s možnými bohatými klientmi a firmami, ktorí si nechali zaplatiť aj kávu.

Ale aj s takými, ktorí zarábajú na nešťastí a nevyrovnanosti druhých. Nikdy nebudem s nimi spolupracovať zarábaním pod značkou Dalito na citoch, nešťastí a starostiach ľudí, ktorí potrebujú skôr odbornú pomoc, ako platené „školenia a stretnutia“ o tom, ako majú nájsť sebaúctu a podobne. Nikdy. Radšej značku Dalito predám.

Za dva roky som pochopila jedno, že v mojom „podnikaní“ je nás takých viac, ktorí si musíme priznať, že s férovosťou, čestnosťou, otvorenosťou, pracovitosťou a poctivou prácou, či dokonca ekonomicky čistými firmami to ďaleko v našom biznise nedotiahneme. Poctivým podnikaním a písaním určite nie. Že sa to jednoducho nenosí, že ľudia nechápu, alebo nechcú, že nič nie je zadarmo. Vďaka Bohu za výnimky, ale aj tak som šialene vyčerpaná, z ľudí som vyčerpaná. A čoraz viac.

Chcem čestne podnikať, platiť dane a nehanbiť sa za svoju prácu. Zatiaľ som však pre väčšinu snílko. Manžel mi hovorí, že ešte pre takých ľudí nenastal ten správny čas, že snívam o dokonalom svete, ktorý neexistuje. Pred dvoma rokmi som o tom bola presvedčená. Dnes si to už nemyslím. A stačili na to iba dva roky. Ako novinárka som si vyskúšala všetky brehy a budem úprimná, z mnohých brehov mi ostalo dosť ťažko.

Článok, ktorý ma naposledy veľmi oslovil zverejnil Denník N. Najmä jeho druhá polovica. Tomáš Bella v ňom opisuje, ako ho šokovalo, že si nikto nič nevšimol. Ako vlastne žil, či skôr nežil.

Po dvoch rokoch už viem, že musím veľa zmeniť aj ja. A veľmi zásadne. Elimináciou sociálnych sietí a “tiež priateľov” som začala, ostatné sa ukáže najbližšie mesiace. Hlavne prestať snívať o slušnosti, serióznosti a o tom, že ľudí zaujímajú súvislosti. Nie, nezaujímajú. Možno na chvíľu, veľmi malú chvíľu, ale mne sa už naozaj nikomu nič nechce vysvetľovať a už vôbec nie dokazovať. Už nemusím. Musím len prijať zistenia, ktoré mi vďaka Dalito otvorili oči.

Priznajme si to. Každý z nás je obyčajný veľký egoista, otázkou len je, ako veľmi si to vieme priznať sami pred sebou. Všetci však môžeme byť aspoň slušní a seriózni egoisti, nie zbabelí pokrytci.

Dalito je pre mňa obrovská skúsenosť. Naučilo ma aj konečne používať NIE! Mnohí na to reagujú, že som sa zmenila. Ja zasa tvrdím, že absolútne, len som mnohé pochopila.

Obrovská vďaka patrí mojim spolupracovníkom a klientom, ktorí dokázali, že nie vždy a všetko je len o peniazoch a snahe využiť toho druhého. Nie rovnomerne a férovo jeden druhého, ale iba toho druhého.

Obrovská vďaka všetkým, ktorí bez akéhokoľvek úmyslu ostali. S čistým úmyslom!  Dokonca tým najjednoduchším. Čistým úmyslom nielen pomôcť, ale zároveň byť súčasťou seriózneho portálu Dalito.sk. VĎAKA VÁM!

Nie, nie som svätica, len sa snažím žiť podľa nejakých pravidiel. Manžel mi hovorieva, že žijem vlastný svet, kde doplácam na to, že dodržiavam pravidlá, nie si ich prispôsobujem. A také bude Dalito aj ďalej. Možno pod vplyvom prežitého trochu iné, ale seriózne. Bude o normálnych a slušných. Poznám takých ľudí veľa. Všetci majú ale jedno spoločné. Dosť sa trápime…

Zatiaľ to teda na tom Slovensku také “jednoduché” nie je. Dalito má dva roky a ja som totálne vyčerpaná, z ľudí som vyčerpaná. Nevzdávam sa však. Koniec hlásenia.