DALITO má tri roky: „Najdôležitejšie v živote je neposrať sa.“

Keby mi včera kolegyňa negratulovala k tretiemu výročiu Dalito, asi by som na to úplne zabudla. Okolo mňa sa totiž deje toľko vecí naraz, že si nestíham ani uvedomiť to, na čo by som asi nemala zabúdať.

Kým pred troma rokmi ma doslova išiel šľak trafiť, tretí rok si aj s Dalitom konečne užívam.

Bol to šialený aj úspešný rok. S kolegami sme za ten čas zverejnili presne 1588 článkov, priemerne mesačne viac ako 132. A to si naozaj zaslúži poďakovať všetkým kolegom, ktorí ostali, či sa pridali, alebo sme sa rozišli.

Celkovo sme sa vám za tri roky prihovorili s viac ako 5000 článkami, rozhovormi, názormi, správami, cestopismi a inými postrehmi nielen zo Slovenska. Za posledný rok sa nám podaril aj rekord dennej čítanosti, viac ako 20 000 čitateľov. Prelomili sme magický milión a prežívali sme spoločne doteraz najťažšie chvíle života. Ďalší rok potvrdil, že život stále nie je o lajkoch.

Vďaka našim čitateľov to boli nielen nesmierne smutné chvíle, ale aj veselé. Ale aj vďaka tým, ktorí ostali Dalito, aj vďaka novým kolegom, ktorí chcú byť jednoducho Dalito, ktoré žije život v súvislostiach v dobrých aj zlých časoch.

Posledný rok ma naučil asi to najdôležitejšie, spoliehať sa už iba sama na seba a cítiť veľkú pokoru k tým, ktorí to ešte majú v sebe. Empatiu, porozumenie, slušnosť, férovosť a najmä spoľahlivosť a serióznosť. Áno, aj takí stále žijú.

Hlboko sa skláňam pred kolegami, ktorí si sadali za počítač bez nároku na odmenu v tých najťažších časoch nielen Dalito a písali len pre to, že chceli, že to tak cítili. Nevídaná vzácnosť v dnešnej dobe, ktorá redakcii pomohla prežiť tie najhoršie časy. Bez nich by posledný rok Dalito nedalo, bez ohľadu na to, že si celé tie roky osobne nevyplácam akúkoľvek odmenu za mzdu.

Nie, nesedela som a nesedím so založenými rukami a už sa neľutujem sama doma a nepýtam si ani peniaze od manžela. Nepatrím medzi takých. Vyskúšala som zarobiť peniaze pre kolegov aj inak, nastúpila na brigádu. Mňa zachránil relax pri manuálnej práci, Dalito zarobené peniaze a porozumenie kolegov, ktorí ostali. A našla tam aj veľa inšpirácií na písanie.

Zistila som aj to, že stále sa nájdu ľudia-čitatelia, ktorí žijú život v súvislostiach a chápu, ako jeden od druhého závisíme. Vďaka za nich! Za tých, ktorí podporili Dalito len tak, lebo chceli. Aj bez nich by Dalito neprežilo ďalší rok. Za všetkých, ktorí chápu, že si ako spoločnosť zaslúžime viac a neboja sa pozrieť do spoločného slovenského zrkadla spoločnosti.

Za ten rok som sa konečne naučila nereagovať na všetkých a všetko, viac si chrániť súkromie a od seba odpútať ľudí, ktorí mi odoberali energiu. Ešte viac používam slovo NIE! Definitívne som pochopila, že nemôžem zachrániť celý svet a že mám zachraňovať hlavne seba.

Naučila som sa už neprosiť, nepripomínať a najmä odpúšťať. Vďaka tomu som zistila, že som dala priestor ďalším vzácnym ľuďom, ktorých by som inak asi nemala šancu vpustiť do môjho života. Ľudia do života prichádzajú a odchádzajú a je to tak správne. Každý máme tú svoju cestu a záleží len na nás aká bude.

Dalito.sk aj vďaka koronavírusu ma naučilo aj to, že vo väčšine, ani koronavírus ľudí nenaučil, ako vlastne od seba závisíme aj ekonomicky. Ako za samozrejmosť mnohí považujú to, že kým oni potrebujú zarobiť a zviditeľniť sa, majitelia portálov to majú robiť „z dobrého pocitu“. Akoby oni neplatili náklady, šeky, ľudí… V istom pomente tretieho roku ma to už prestalo trápiť a prestala som to „tiež podnikateľom a ich zamestnanom“ už vysvetľovať. Už mi to je jedno, lebo viem, že buď to niekto v sebe má a chápe to, alebo jednoducho nie. A možno za to ani nemôžu. Bohu vďaka za klientov Dalito, ktorí to v sebe majú a presne vedia, čo je to žiť život v súvislostiach!

Presne pred rokom som napísala: Dalito má dva roky a ja som totálne vyčerpaná, z ľudí. Po roku s hrdosťou zisťujem, že som to opäť DALA a na ľudí nezanevrela.

Nebránim sa už novým výzvam, a odpúšťam. A hlavne, ale to ma asi naučil koronavírus, nebojím sa už smrti. Chránim seba aj ostatných, ale so smrťou som sa už vyrovnala. S manželom a rodinou totiž žijeme tak harmonicky, že som mu ešte na jar povedala: “Prežila som s tebou takých nádherných 22 rokov, o ktorých mnohí iba snívajú a nikdy ich nezažijú. Žila som s tebou prenádherný život a s dcérou a vnučkou tu aj tak ešte ostane najlepší otec a „bestefar“ na svete!“

Prajem tento pocit a zistenie zažiť všetkým čitateľom Dalito. Z celého srdca, lebo s čistou hlavou a spokojnou dušou je život naozaj krásny a slobodný. (Vďaka, Vladko! Nebyť teba, aký si, nebolo by ani Dalito)

Milujem život so všetkým čo prináša. Ďalší rok s Dalito mi iba potvrdil, že naozaj platí, aký si ho urobíš, taký žiješ a ja som naozaj šťastná. Lebo najdôležitejšie je v živote, ako pripomenula v rozhovore Petra Ázacis slová nášho bývalého kolegu-športového komentátora Ivana Niňaja – Najdôležitejšie v živote je neposrať sa!