Stĺpčeky

Deň blbec a neznáma Eva, ďakujem

Tohtoroční „ľadoví muži“ nám dávajú zabrať. Sneh na Kysuciach, v Tatrách, tu „ dolu“ u nás vietor, dážď a poriadna zima. Už ráno sa mi nechcelo nič, iba si zaliezť späť pod perinu, čítať si, byť „učučkanou“ a prečkať túto slotu.

Ráno som musela ísť za povinnosťami, lebo po troch krátkych týždňoch sa mi toho nejako nakopilo. Okrem pracovných povinností som ešte potrebovala vybaviť nejaké záležitosti , ktorými ma poverila mamina – vybrať lieky na recepty, zaplatiť na pošte šeky, nakúpiť, lebo treba aj jesť. Večer predtým som si všetko naplánovala – v kancelárii urobím čo treba a všetko ostatné vybavím pod jednou strechou v nákupnom centre.

Všetko išlo ako po masle. Krok po kroku  som si mohla vyškrtávať jednotlivé položky v zozname. V duchu som si mädlila ruky ako to odsýpa. Náladu mi nepokazilo ani pochmúrne počasie. Vtom telefonát od syna. “Mama mám dva lístky na dnešný popoludňajší zápas Lotyšsko – Taliansko, ideš, alebo áno?“ Jasné že ideme. Bolo čosi po pol dvanástej a ja som si uvedomila, že ešte mám toho dosť vybaviť, a to veľmi svižne, pretože na štadióne mám byť aspoň 90 min pred začiatkom zápasu (zápas sa začínal 16.15 hod). A začala som sa pretekať s časom.


Z kancelárie do nákupného centra to našťastie nie je ďaleko. Začala som na pošte. Modlila som sa, aby tam nebolo veľa ľudí – vyslyšané. Ocitla som sa pri okienku. Strčila som šeky na zaplatenie, priložila bankovky a čakala. Slečna ma však požiadala o občiansky preukaz. Na moju otázku prečo, niečo „kutrala“ v kompe a potom mi odcitovala znenie platného zákona o akomsi preukazovaní peňazí. Fakt neviem čo to bolo. Na moju otázku, prečo to všetko, veď platím šeky mojej mame, iba sa usmiala a povedala, lebo zákon. Fajn. Nerozumela som tomu, ale potrebovala som zaplatiť a ísť ďalej.

Ďalšia zastávka – lekáreň. Našťastie aj tá bola takmer prázdna, hneď som bola vybavená. Fajn. Ešte potrebné nákupy a môžem ísť domov.

Vtom som si spomenula, že potrebujem ešte zaplatiť zálohu za spotrebu elektriny. Mojou vinou som s platbou meškala, tak, reku, majú tu zákaznícke miesto, vybavím to a mám pokoj. Načo som si spomenula! Obrovská reklama a aj informátorka ma navigovali, aby som išla hore elevátorom. Tak som teda kráčala po reklamnej stope a NIČ. Nikde nič. Prešla som jedno poschodie dvakrát, druhé poschodie ešte raz. Spotená, obťažkaná nákupnými taškami som v duchu nadávala na seba, na všetkých a na všetko.  Opäť som sa ocitla  – pri pošte. Hanba – nehanba, vošla som dnu, aby som sa opýtala, kde to zákaznícke miesto elektrární je. Tá istá mladá pani (slečna) na mňa zakývala: „Počkajte, idem na prestávku, ukážem vám to miesto“. Super!

Na zákazníckom stredisku ZSE som si vytlačila lístok, švacla tašky na zem a sadla som si. Čakala som. Štyri priehradky, dve zatvorené, predo mnou traja ľudia. Bola som spotená, začala som byť hladná, smädná, boleli ma nohy a … mala som sto chutí sadnúť do auta a ísť domov. Veď idem na hokej, platba môže počkať. Ale potom ma to moje zodpovedné „ja“ upozornilo, že to treba zaplatiť. A tak som tam čakala a čušala. Ešte šťastie, že tam mali vodu a kávu. Po 15 minútach dvaja zákazníci odišli. Som na rade. Zasvietilo však číslo 400, ja som mala 117. A tak som čakala ďalších 5 minút. Potom som to nevydržala a spýtala som sa, na čo mladý muž čaká. A on, že na číslo 400. Ja na to, že to číslo je asi imaginárne, ale ja mám číslo 117, som na rade a chcem byť na rade. Bola som vybavená za päť minút. Vraj hotovosť nemôžem vložiť, iba platiť kartou. A keď chcem platiť v hotovosti tak, nech sa páči, mám ju vložiť priamo v banke na ich účet. Všetko mi napísal a s úsmevom ma poslal na opačný koniec. Išla som.

Prišla som do banky. V pokladni nikto nestál.  Slečna mi kývla, nech idem ďalej. Keď som jej strčila do okienka môj občiansky preukaz, papierik  s potrebnými údajmi a peniaze, bez slova ich vzala a povedala: ešte štyri Eurá za vklad v hotovosti. Čooo? Normálne som už na ňu „vybafla“. To prečo? Jej odpoveď odznela profesionálne naučene – sú to poplatky, ktoré si určila ich banka. Povedala som jej niečo o zdieraní a úžerníckych poplatkoch a odfrčala som preč. Ešte stihla za mnou pípnuť, aby som šla na poštu, tam vraj budem platiť nižší poplatok.

A tak som sa ocitla na pošte za posledných cca 50 minút po tretíkrát. A hľa, milá usmievavá slečna (pani) mi zakývala a povedal: “Čo potrebujete?“ Z posledných síl som jej opísala , čo potrebujem. Vzala kartičku s údajmi, vybrala šek a vypísala mi ho. Potom si vzala peniaze, poplatok (fakt bolo oveľa oveľa menší).  Vybavené.


Ďakujem Vám, milá pani Eva, z pošty z obchodného centra na hranici medzi Lamačom a Devínskou Novou Vsou. Boli ste svetlým momentom v tomto blbom dni.

PS 1: Všetko som stihla. Bola som na hokeji a s vnučkou sme si to fakt užili. To bol druhý svetlý moment v blbom dni.

PS 2: Lotyši vyhrali nad Talianmi 3:0, Taliani dali svoj zatiaľ jediný gól, ale ten  pre ofsajd neuznali.

PS4: Bolo mi tam zima, a tak som si večer vypila horúci čaj aj s niečím ostrejším a zachuchlila som sa do deky.

PS6: Aj deň blbec má svoje svetlé okamihy – Slovenskoooo!

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Idete na poštu? Zoberte si dovolenku! Modernizujeme!




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *