Názory a Komentáre

Denník zdeptanej matky: Kým platíte za plienky, je to super, keď začnete za diery, ste v pr**li (10. časť)

Chateau Mcely

Viem, mala som sa ozvať už oveľa skôr. Prvý školský rok mojej dcéry na zahraničnej vysokej škole sa skončil predsa už v posledné júnové dni. Ale čo vám poviem, som lenivá. Nie vyhorená, nie zavalená prácou, že nevládzem ani dýchať, nie frustrovaná zo života… Len celkom obyčajne lenivá. Lebo veď je leto. Čas langošov a nanukov. A nekonečného sľubovania sebe samej, že raz do tých svojich fasáckych nohavíc ešte schudnem… 

Popravde, aj šampanské sme buchli. Keď dcéra konečne dorobila aj poslednú skúšku, presťahovala svojich päť kufrov z internátu do prenajatého bytu (lebo nárok na „intrák“ majú len prváci) a konečne vybavila aj všetky úradné záležitosti, veru, bolo čo oslavovať. Ona si pripila na fakt, že dala všetky skúšky, povinné eseje, nekonečné množstvo prečítanej odbornej literatúry a ešte aj brigádu k tomu, no a my s mužom na to, že sme to všetko zvládli zafinancovať. A že sme sa z toho nezbláznili – všetci hromadne, každý z toho svojho. Štúdium dieťaťa v zahraničí je fest zaťažkávajúca skúška. Pre celú rodinu. Aj pes a mačka trpia odlúčením. A možno trochu aj tým, že týždeň pred výplatou sa im kupujú už len lacné konzervy… 

Keď sa vám z darčeka chce plakať

Nikdy som deckám nedávala za známky peniaze ani dary. Na konci každého školského roka sme vždy zašli spolu na pizzu a na zmrzlinu. A to sa baby učili na samé jednotky. Ale odmeňovať ich za to? To mi ani nenapadlo. No predsa len sa mi zdalo, že prvý rok náročnej vysokej školy v cudzej krajine, pri štúdiu v cudzom jazyku, si žiada aj nejaký darček. Maličkú odmenu. 


„Piercing!“ zatasila dcéra na otázku, čo by chcela. „Po nekonečných večeroch strávených v knižnici som si povedala, že keď dám v pohode aj najťažšiu skúšku, tak si dám spraviť piercing,“ dodala nadšene a široko sa usmiala. Skoro ma piclo!

Takto vám poviem: Kedysi, keď som jej kupovala plienky, mala som pocit, že sú strašne drahé. A že je choré vyhadzovať za ne toľko peňazí. Jednoducho, zdalo sa mi, že tie peniaze sú doslova presr*né. To však bolo nič v porovnaní s tým, keď si moje baby v puberte zmysleli, že chcú moderné roztrhané rifle. Mali asi 12-13 rokov. A nechceli len decentné diery na kolenách – hoci teda mne sa už aj to zdalo byť choré, veď deravé gate som odjakživa hádzala do koša, ani len na záhradu som v nich nechodila (kedysi). Ony sa rozhodli pre dieriská. Na celých gatiach. Rozumej od stehien až po chodidlá. Keď som za ne platila 30 eur (!!!), skoro som sa pri pokladni rozrevala.

A teraz piercing! Teda neviem, za akú sprostosť ste naposledy vyhodili prachy do luftu vy, ale ja jednoznačne za dieru v nose mojej dcéry. Stála ma 50 eur aj s náušničkou (asi by sa to správne malo volať nánosničkou) a dezinfekčným sprejom. Fakt fasa kúpa! Jediná výhoda, že v piercingovom štúdiu vám všetci tykajú, vládne tam taká hipisácka atmosféra, takže vás aspoň na malú chvíľu ovládne pocit, že máte zase 17 a svet je gombička. Ale to len do chvíle, keď za sebou zavriete dvere a na ulici si nahlas poviete: „Kokos, 50 eur za dieru v nose, som normálna?“ S touto vetou sa potom následne ešte pár dní budíte zo sna…


Ruka hore, mama čau

Ale inak som sa na leto nesmierne tešila. Myslím si, že rodičia všetkých deciek študujúcich za hranicami, to majú rovnaké – najviac zo všetkého si vychutnávajú pocit, keď sú všetci spolu doma. Keď je každá izba v byte zase plná, v rúre sa pečie obľúbený koláč, na sporáku je obľúbené jedlo a v komore kopec blbostí, ktoré rozhodne žiadny výživový poradca nezaradí do kategórie zdravé jedlo. Proste ten pocit, keď sa narvete na balkón s kávou v ruke a ste tam fakt VŠETCI!

Samozrejme, predstava, že toto bude trvať dlho, alebo aspoň celé leto, je veľmi mylná. Dospelé decko nebude predsa tráviť celé leto s rodičmi. Takže sotva som oprala jeden kufor, už sa druhý balil, lebo veď letenky do Paríža sú teraz lacné a mládežníci majú všetky múzeá zadarmo. Túžbu po plnom dome mi dcéra splnila, keď celá partia spala u nás, keďže bývame v Bratislave odkiaľ všetci odlietali.

No a potom ešte bolo treba povymetať letné festivaly a vybehnúť s partiou na chatu. Skrátka, ruka more a mama čau… A teraz už periem a pomaličky plníme kufor na cestu späť. Vždy som mala pocit, že júl a august sú najkratšie mesiace v roku, kým február je nekonečný. Tento rok je to ešte horšie. Júl a august sa opäť zmrštili len na pár dní, pár krásnych okamihov, pohodových prerehlených chvíľ, zopár tónov z letných pesničiek a bubliniek v drinkoch, pár nevydarených vyškerených selfíčok v mobile a sušiace sa plavky na šnúre. Viem, viem, leto sa ešte nekončí. Ale keď vidím ten napĺňajúci sa kufor, je mi úzko a začínam sa už zase tešiť na Vianoce.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *