Denník zdeptanej matky: Vrecúšková polievka a kilá zmrzliny (4)

Robím pre Dalito rozhovor s nutričným špecialistom o zdravej výžive. Hádžem odborné otázky, nech vie, že nie som úplne mimo a v mojej domácnosti jeme zdravo. Moja dcéra v tom čase v cudzine na intráku obeduje vrecúškovú polievku a na večeru má už nachystanú zmrzlinu. Nezabudne podotknúť, že mega balenie za skvelú akciovú cenu. Veď sa musí učiť na skúšky! Ak by ste to náhodou nevedeli, bez každodennej dávky zmrzliny vysokú školu jednoducho nedáte…

Vždy som sa snažila viesť svoje deti k zdravému stravovaniu. Nebolo to síce žiadne „eko, bio, raw“, ale predsa len mali každý deň na tanieri dostatok zeleniny aj ovocia. Pravda, s výnimkou dní, ktoré trávili u babičiek. Vtedy mali dostatok buchiet, čokolád a cukríkov. A keď predsa len došlo aj na ovocie, tak to boli jahody zasypané cukrom a utopené v šľahačke alebo slivky v slivkových guliach. Nevadí, prežili sme to všetci. Aj deti, aj babičky (fakt som ich za to nezabila), aj my, rodičia (nezinfarktovali sme ani keď decká raňajkovali koláče ozdobené gumenými medvedíkmi).

Asi dva roky pred odchodom na vysokú školu do cudziny však moja dcéra začala s vegetariánskym stravovaním. Mimoriadne rada pritom experimentovala s rôznymi zdravými potravinami. Takže kým doma som jej za nekresťanské prachy kupovala mandľovú múku, najkvalitnejší olivový olej, avokádo s mangom a stopercentné orechové nátierky, ona mi teraz zatasí, že základ jej jedálnička tvoria vrecúškové polievky, cestoviny a zmrzlina. No nič, aj toto bude musieť nejako prežiť.

Vysoká škola alebo armádny camp?

Fakt je, že vôbec nemám obavu o jej štíhlu líniu. Bicykel to spraví. Moje decko, ktoré vždy všade chodí neskoro a doma každé ráno utekala na autobus, aby stihla vyučko, musí teraz veľmi svižne pedálovať na bicykli, aby prišla do školy včas. Päť minút si ešte musí nechať na nájdete vhodného parkovacieho miesta a uzamknutie bicykla. Tie sa totiž v Holandsku veľmi často kradnú. Navyše, neraz to robí so zmrznutými rukami a premočená do nitky. Podarilo sa jej totiž stratiť pršiplášť (resp. asi si bude musieť upratať izbu, aby ho našla, lebo netuší, pod ktorou kopou je zahádzaný). Takže každodenné bicyklovanie má pri  bežnom holandskom počasí spojené  aj s otužovaním. Občas premýšľam, či som ju fakt poslala na vysokú školu alebo do „SEAL campu“?

Netúžim po paláci, ale dovoľte mi bývať v knižnici!

V poslednom čase vždy keď si spolu píšeme, nachádza sa v knižnici. Bolo mi jej trošku ľúto, keď som si spomenula na svoju vysokoškolskú knižnicu a študovňu, ktorá bola jej súčasťou. Dve pochmúrne miestnosti jemne páchnuce zatuchlinou. A keď ste náhodou zdvihli hlavu od učebnice, stretli ste sa s nepriateľským pohľadom knihovníčky, ktorej životným poslaním bolo dohliadať na to, aby si študenti pri listovaní v knihách neolizovali prsty. Uf, ešte aj teraz keď si na to spomínam, mi behá mráz po chrbte.

Priznám sa, keď mi dcéra zakaždým oznámila, že je v knižnici, chvíľu som si aj myslela, či to nie je krycí názov pre dáky vysokoškolský klub. Totiž ona tam býva aj o jedenástej večer! Keď mi potom poslala video zo svojej vysokoškolskej knižnice, všetko som pochopila. Prosím, zavrite ma tam aspoň na dva týždne alebo mi tam rovno dovoľte bývať!

To je od Hamleta? Nie, od medikov!

Knižnica má sedem poschodí a je akousi kombináciou paláca a modernej budovy. Každé poschodie je zariadené v inom štýle. S neskutočne vymakanými detailmi. Keď je krásne počasie, môžete študovať aj na streche, kde sú stoly a stoličky a na zemi bodové osvetlenie. Introverti sa môžu utiahnuť do výklenkov pri oknách. Alebo sa schovať v malých súkromných študovniach s výhľadom na mesto, ktoré si môžu cez internet vopred objednať na presný čas. Wifi zdarma a počítače sú bežnou súčasťou. Rovnako ako aj biliard v spoločenskej miestnosti, keď si chcete od učenia na chvíľu oddýchnuť a natiahnuť chrbát. No a cez skúškové obdobie je knižnica otvorená od ôsmej rána do polnoci! Inokedy „len“ do jedenástej večer.

„Jéj, tá lebka v poličke, to je akože Hamletova?“ komentujem dcérine fotky z knižnice.

„Nie, mami, tam sú knihy pre medikov.“

„A ten had to je akože Nagini z Harryho Pottera?“ (Povedzte, už ste v knižnici videli hada zaliateho v sklenej nádobe?)

„Bože, mami, tam sú knihy pre farmaceutov…“

Skrátka, každý študijný odbor si tam príde na svoje, nielen čo sa týka učebníc, ale aj špecifickej výzdoby. Začínam chápať, prečo sa to moje decko tak veľmi hrabalo na štúdiá do cudziny. Zbytočne som jej omieľala, že Univerzita Komenského je tiež kvalitná škola. Chcela viac. Dnes chápem, čo to „viac“ znamená. Aj vo výučbe, ktorá je nesmierne ťažká, navyše v cudzom jazyku. Nároky kladené na študentov sú oveľa vyššie, než si pamätám z vlastného vysokoškolského štúdia. Každý deň dostávajú na domácu úlohu zadanie, ktoré majú vypracovať na nasledujúcu hodinu. Získavajú za to body, ktoré im môžu pomôcť v konečnom hodnotení. Takmer denne píšu nejaké eseje, lebo učiteľ chce vidieť, ako rozmýšľajú v súvislostiach. A namiesto semestrov majú v Holandsku študijné štvrťroky. Po každom štvrťroku nasledujú skúšky. Prvú má dcéra už budúci týždeň. Drví sa každý deň. Už aj ja z toho začínam mať nervy. Tuším si idem kúpiť  zmrzlinu. Za akciovú cenu, samozrejme. Veď za tri dni treba zase zaplatiť za intrák…

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)