Stĺpčeky

Deti, ktoré nás prišli spomaliť

Keď sa u nás spustil celý diagnostický kolotoč, prinútilo nás to k určitej sebareflexii. Zisťujete, že popri aspergerovmu syndrómu má decko všetky „dys“(dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia atď.), ktoré si viete predstaviť. Nie, nejdem ani sebe ani vám nahovárať, aké je to „skvelé, úžasné a motivujúce“, mať „iné“ dieťa. Ako zisťujete, že všetko, čo vám ako tak vo výchove a pravidlách s ťažkosťami fungovalo, zrazu nefunguje a rovno – nefunguje nič. Áno, môžeme sa my rodičia z toho všetkého zrútiť. A veľa nás sa aj rúti. Čo s tým, že hoci sa spoločnosť tvári, aká je prijímajúca a akceptujúca, v realite je to úplne naopak?

Na obrovsky širokej škále autistického spektra je aspergerov syndróm na tej druhej, lepšej strane. Sú to predovšetkým deti, ktoré majú odlišné myslenie alebo sa im hovorí, že majú sociálnu dyslexiu.

Naša komunikácia sa v 80% zakladá na neverbálnej komunikácii, ktorú tieto deti nevedia prečítať. Preto majú najväčšie problémy v sociálnych vzťahov s rovesníkmi, neskôr v zamestnaní, s ktorými iba ťažko hľadajú spoločné záujmy či kamarátstva. Sú ako mimozemšťania, ktorí hovoria úplne odlišným spôsobom. Priamočiarym a doslovným.


Pri týchto deťoch nie je prítomná porucha reči, vyvíjajú sa identicky ako ich ostatní rovesníci. Odchýlky, ktoré si všimnú rodičia, sú niekedy úplne jednoznačné a niekedy veľmi jemné. Čo platí na jedného aspergera, na druhého už platiť nemusí vôbec.

Najčastejšia diagnostika u týchto detí je v 11 rokoch.  V tomto veku sú odlišnosti také zrejmé, že samo dieťa si uvedomí svoju „inakosť“ a nefunkčnosť v kolektíve rovesníkov. Vo verejnosti je rozšírených veľmi veľa nepráv o ľuďoch v autistickom spektre a jeden z tých najrozšírenejších je, že nemajú empatiu.

Čo Vám poviem…. títo ľudia majú toľko empatie, ale dávajú ju najavo úplne inak, že my ostatní – neurotypickí ľudia, by sme sa mohli od nich inšpirovať. Vyrušuje, zneisťuje a frustruje ich neskutočne veľa virtuálneho balastu, ktorým je tento svet zahltený. Neznášajú davy, priveľa podnetov a veľké kolektívy.  Zbožňujú rituály, lebo im to poskytuje pocit bezpečia. A milujú jednu počítačovú hru, v ktorej si vytvárajú vlastný svet, vlastné pravidlá a štruktúru. Hra, v ktorej nie sú frustrovaní z totálneho nepochopenia svojho okolia.

Keď sa u nás spustil celý diagnostický kolotoč, prinútilo nás to k určitej sebareflexii. Ako sme dlho tušili, cítili a uvedomovali si, že je skrátka „iný“, v ďalšom kroku vás prenasledujú tie menej príjemnejšie myšlienky. Zisťujete, že každá zdanlivá banalita, je pre takéto dieťa pohromou.

Taká blbosť, že plyšáky na posteli majú svoje hierarchické postavanie. Zisťujete, že udržanie pozornosti takéhoto dieťaťa si vyžaduje priam nadľudský výkon. Zisťujete, že popri aspergerovmu syndrómu má decko všetky „dys“(dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia atď.), ktoré si viete predstaviť.

Nie, nejdem ani sebe ani vám nahovárať, aké je to „skvelé, úžasné a motivujúce“, mať „iné“ dieťa. Ako zisťujete, že všetko, čo vám ako tak vo výchove a pravidlách s ťažkosťami fungovalo, zrazu nefunguje a rovno – nefunguje nič. Že máte namiesto šťastím žiariaceho dieťaťa, uzlík nešťastia, nervov a nepochopenia, navyše pred pubertou…. Áno, môžeme sa my rodičia z toho všetkého zrútiť. A veľa nás sa aj rúti.


Neexistuje záchranná a podporná sieť pre rodičov a deti. Neexistuje sieť odborných centier, kde nečakáte nekonečne dlhé mesiace na diagnostikovanie dieťaťa. Odborníkov, terapeutov a centier, ktoré sa venujú deťom s aspergerovým syndrómom, môžete zrátať po jednotkách.

Hmm, a čo teda s tým? Čo s tým, že hoci sa spoločnosť tvári, aká je prijímajúca a akceptujúca, v realite je to úplne naopak?

Viete o tom, že dieťa, ktoré dostane túto zázračnú diagnózu ASPERGEROV SYNDRÓM, ho vo väčšine škôl nechcú? Že drvivá väčšina rodičov bojuje so školou, so špeciálnymi pedagógmi, integráciami a inklúziami a napokon kapitulujú a deti vzdelávajú doma?

Viete si predstaviť zanechať zamestnanie a ostať doma s dieťaťom nie ako matka, ale ako pedagóg, psychológ a vychovávateľ? A  teraz odbočím, čo s tými obedmi zadarmo, keď Vás škola donúti vzdelávať dieťa doma?

Robíme z týchto „iných“ detí sociopatov. Dobrovoľne ich vyčleňujeme zo spoločnosti, len aby sme sa s nimi nemuseli zaoberať.

Na mojej ceste pri skúmaní celej širokej škály potrebnej pomoci pre rodiny s deťmi s autistickom spektre, som prišla na množstvo nefungujúcich vecí. Nie, nesúhlasím, že je to všetko o peniazoch. Vôbec nie. Je to o prístupe. Zmene osobného postoja, neunifikovanom myslení, ktoré dáva iným deťom šancu. Šancu byť akceptovaný, úspešný a pre túto spoločnosť prospešný.

Najväčší problém, ktorí my rodičia s deťmi v spektre vnímame, je chýbajúca edukácia nielen širokej verejnosti, ale tých, ktorí s našimi deťmi prichádzajú najčastejšie do kontaktu – učitelia. Chýba ucelený návod, príručka a vzdelávanie pre pedagógov, ako s týmito deťmi – Aspergermi, pracovať.


Nie, nedávam vám univerzálny návod ako, kedy, kde a čo urobiť.

Dávam vám námet na zamyslenie sa. Položili ste si niekedy otázku, prečo sa rodí zrazu toľko „iných“ detí? Prečo je tu zrazu toľko detí, ktoré majú senzitívne zmysly a vnímanie? Ako je to možné, že sú tu deti, ktorým nič nehovorí súťaženie, väčšie výkony a „byť lepší“? Ktoré majú celé toto súťaženie doslova na háku?

Deti, ktoré trápi to, že svetové oceány sú zamorené plastami, že chcú byť dobrovoľne vegetariánmi, pretože vnímajú, že je veľký problém odlesňovanie, ničenie pralesov, a že keby bolo viac ľudí vegetariánmi, tak má naša planéta väčšiu šancu na obnovu ozónovej vrstvy? Prečo tieto deti nie sú zaraditeľné do bežného vzdelávacieho systému?

Ak sa chceme na čokoľvek, čo je v našich životoch iné, pozrieť zblízka, sme na ceste poznania. Poznania, čo je iné. To, čo nás vyrušuje, zneisťuje, znervózňuje, môže na tejto ceste dostať úplne iný význam.

Za hranicou nášho osobného komfortu je začiatok iného sveta. Pretože tieto naše vlastné názory, dogmy, zažité paradigmy, výchovné rámce, ktoré máme tak hlboko zakorenené, nás okrádajú o jedno veľmi podstatné. O pochopenie. O nadhľad. Pokoru. Odvahu. Obyčajnú ľudskú blízkosť.

Myslím si, že tieto deti nás prišli spomaliť. Sprítomniť. Naučiť sa odlíšiť podstatné od nepodstatného, opustiť všetko čo nám neslúži, ale je tak strašne pohodlné. Tieto deti vám to neodpustia. Tnú presne a cielene do všetkých strachov, nepochopenia a nefunkčných vzorcov. Nefunkčných vzorcov celého vzdelávacieho systému a ľudí v ňom.

Keď sa u nás spustil celý diagnostický kolotoč, prinútilo nás to doma k určitej sebareflexii….


Môže vás zaujať:

Chlapec sa vytrhol matke a hral sa s pápežom 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *