Stĺpčeky

Diskusia, ktorá má a nemá zmysel

Na portáli som našla  pod článkom o nakupovaní za socializmu v Tuzexe komentár, ktorý ma veľmi „vytočil“. Pán, ktorý nemá profil s plným vlastným menom ho jednoducho celý označil za nezmysel a hoax. Pamätám si pritom presne ako to v tých časoch bolo, zažila som to už ako síce mladý, ale dospelý človek.

A asi aj preto som sa nechala vyprovokovať. Na ten komentár som odpísala. Aj keď rázne, ale fakticky. Moja odpoveď začínala vetou: „Koľko máte rokov?“

Prvé, čo mi po prečítaní jeho komentára totiž napadlo bolo, že Tuzex a socializmus ako taký zrejme nezažil na vlastnej koži.


Samozrejme môj komentár bez odozvy neostal. Okamžite som si uvedomila, že táto virtuálna debata žiadny zmysel nemá a vypla som upozornenia na ňu, takže ju nesledujem.  Nie každá výmena názorov je totiž skutočnou výmenou názorov. A už vôbec nie s anonymnou osobou, mala som si to uvedomiť skôr…

No súčasne ma to doviedlo k zamysleniu, koľko rokov asi ten človek naozaj má a kto a kde ho vychovával, že je schopný tak zareagovať. Veľa sa teraz hovorí o radikalizácii v spoločnosti a náraste extrémizmu. No môžeme si (aspoň podľa mňa) za to sami. Pretože sa s tými deťmi nerozprávame. Viete, tak naozaj nerozprávame.

Keď boli naše deti malé, boli sme s nimi s kamarátkou na dovolenke. Príjemný letný večer, terasa, ovocie na stole, rozprávali sme sa, myšlienky bežali.

„Ozaj, pamätáš si, ako sme pred Vianocami stáli v rade na kubánske pomaranče, celá rodina a tvárili sme sa, že sa nepoznáme, lebo každému predali len jedno kilo?“ A už to išlo… Ako bolo treba ísť pre chlieb v sobotu ráno, lebo po desiatej už žiadny nebol, ako sme stáli v rade na mäso, ktoré vozili len vo štvrtok, ako vyhoreli papierne a nebol toaletný papier, ako …

Deti na nás pozerali s otvorenými ústami a nakoniec sa môj (vtedy asi 10 ročný) syn spýtal: „A prečo ste si nešli kúpiť do Hainburgu?“

Tá otázka bola od neho úplne na mieste. On to totiž nikdy nezažil. Nemal odkiaľ vedieť, čo bola výjazdová doložka a devízový prísľub. To iba na margo nakupovania za hranicami.  A  ani nemal šancu sám od seba vedieť, či zistiť množstvo iných, dôležitejších a závažnejších vecí a dôvodov, pre ktoré to tak vtedy bolo. Postavené na hlavu. Za socializmu.


To bola moja úloha, matky,  všetko mu rozprávať, ukázať aká to bola zvrátená doba, naozaj zvrátená a pomôcť mu naučiť sa hľadať informácie, pravdivé informácie, čítať, rozmýšľať a vytvárať si názor.

Vážne sa tým našim deťom, dnes už dospelým, čudujeme? Prekvapujú nás ich názory a neznalosť? Pre nás je spomienka na socializmus živá, pre nich je to história. Je to naša úloha, aby články o Tuzexe a nedostatku toaletného papiera nepovažovali za nezmysel a hoax… Lebo raz, raz sa nám to, ale aj našim deťom môže veľmi vypomstiť, veľmi.

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Môže vás zaujať:

Emigrant: „Socializmus je zoo, kapitalizmus džungľa.“



Komentáre (1)
  1. Alžbeta Stanková píše:

    som dosť stará, ja som to skutočne zažila. Stáli sme v rade , to je pravda, ale aj to je pravda, že sme si aj z 550.- Sk platu mohli pár korún ušetriť. Nebola som v strane, ani nikto z mojej rodiny. Tí čo tam boli- využívali rôzne vymoženosti, ktoré im členstvo umožnilo. ONI mali všade svojich ľudí . Vedeli všetko vybaviť , zabezpečiť. Napr.moja kolegyňa straníčka každý rok chodila na dovolenku do Bulharska za pár korún- ja som bola doma. Chodila som okopávať kukuricu a repu do družstva s mojim otcom. Ani tieto práce už dnešná mládež nepozná. Nezávidela som vtedy komunistom – nezávidím ani teraz politikom ich plat a rôzne benefity.

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *