Divné leto, divná dovolenka
Volala mi kamarátka, s ktorou sa už celé leto dohadujeme na grilovačke pri bazéne. Raz som nemohla ja, inokedy ona, raz som mala soplík ja, inokedy ona. Doteraz sme to nedali a už asi ani nedáme, ide na mesiac k mame do hôr.
„Bude to ale taká divná dovolenka, veď som bola doteraz vlastne doma,“ povedala sklamane s tým, že sa na „dovolenku“ neteší ako iné roky. Že je to teraz iné, o všeličom, ale určite nie o resete, relaxe a odpočinku.
Chápem ju. Strašne mi chýba pravá dovolenka niekde pri mori. Ďaleko, kde nikomu nerozumiem a najlepšie ani mne. Keď sadnem do lietadla a už nič neriešim, iba či tam budú mať milované mušle (napriek všadeprítomnému notebooku).
Toto leto je divné. Chýba mi pravé leto, aj keď je horúco. Chýbajú mi stretnutia s blízkymi na večerných grilovačkách. Chýbajú mi bezpečné prechádzky mestom, ktoré voňajú počas letných večerov inak. Chýba mi pravé a bezpečné leto, keď riešim iba to, čo chcem. Chýba mi pohoda pri vode, kde nič neriešim len to, aby som nedostala úpal.
Chýba mi pravá letná atmosféra a vôňa večera, keď sedím na balkóne, počúvam ten rachot svrčkov a len tak čumím do blba a hlava mi nejde na plné obrátky.
Chýbajú mi obľúbené miesta, kde nikto nie je a dnes sú tam všetci. Aj v krajine, ktorá oproti mnohým takmer netestuje a ja sa naozaj potrebujem dostať v strede augusta do toho lietadla za dcérou. A budem sa vôbec môcť? Nezrušia opäť lety? Nezakážu to zasa podľa národností? Bože, už zasa to stúpa, neodletíme radšej hneď? Nemôžeme, povinnosti… A bude sa to ešte dať aj o dva týždne? Hlava plná neistoty mi pracuje na plné obrátky a devastuje ma.
A budeme sa môcť vrátiť? Nezatvoria tam hranice? Alebu tu? Som už z toho unavená. Viem, neovplyvním to, ale počítať musíme so všetkým a tak to aj dopredu pre všetky prípady naplánovať. Áno, aj pre zamestnanie. A nezabudnúť zabezpečiť kľúče od bytu, aby sa nám opäť nestalo to, čo sme si prežili a dodnes o tom nehovoríme. Chceme, potrebujeme zabudnúť.
Chýba mi deň, keď na koronu vôbec nemusím myslieť. Odletím? A doletím aj domov? Som z toho už strašne unavená. Chýba mi pravé leto s pravou dovolenkou, keď resetujete nielen telo, ale najmä ducha. Už to trvá príliš dlho… Potrebujem oddych, vlastne obaja, aby sme nabrali silu aj do ďalšej práce.
Aj by sme išli vypnúť doma, ale to máme naozaj ísť „oddychovať“ tam, kde sú kilometrové rady na všetko a ceny stúpajú do závratných výšok, akoby to bola najluxusnejšia dovolenková destinácia sveta? To je naozaj bezpečnejšie a ešte aj normálnejšie? Píše mi kamarátka z Chorvátska: „Potom príďte sem, je tu menej ľudí ako v meste pred mojim domom.”
Tohto roku nám už zrušili tri dovolenky, zrušia aj tú štvrtú?
Každý deň sledujeme semafory niekoľkých krajín, ktoré takmer každý deň svietia inak. Dokedy? Už nech sa nám to po tých mesiacoch konečne podarí, nech si to konečne všetci spolu užijeme. Či aj tam budeme musieť sledovať vývoj korony, aby sme stihli posledné lietadlo domov? Som už z toho všetkého uťahaná…
Je to divné leto, divná dovolenka, divné víkendy a divné večery. Tam rúško, tam nie, tam zakašľal, tam kýchol, ten príkazy ignoruje, ten zasa preháňa… túžim už úplne vypnúť. Ale dá sa to vôbec? Nebojím sa o seba, potrebujem však ostať zdravá a najprv sa dostať za dcérou a jej rodinou. Už od februára.
Viem jedno, keď sa nám to konečne podarí a vrátime sa aj šťastne domov, budem sa snažiť už žiť ako predtým. Nech sa deje čo sa má diať. Po dvoch týždňoch s rodinou mi to už bude konečne fakt jedno. Dúfam, že už je to naozaj posledný termín odletu.
Rozmýšľam, či si tohto roku ešte rozdelené rodiny, vlastne aj nerozdelené, budeme ešte vedieť naozaj oddýchnuť. Tak, viete, úplne vypnúť.
Je to divné leto aj s divnými dovolenkami. Veľmi prajem každému, aby tam, kde bude v týchto dňoch dovolenkovať, dokázal naozaj aj vypnúť. Či doma, či v zahraničí. Nech zažije ten vzácny pocit „úplného resetu“ aj na Slovensku, ak sa to dá. Vypnite aj za hranicami, zaslúžime si to všetci, aj to, aby sme aj lietadlo našli pri odlete domov tam, kde sľubovali. Svetu mier všetkým koroňákom!