Stĺpčeky

Dnešok začnite inak, prosím

Kde to žijem? Tak jednoduchá otázka, ktorú si dokáže zodpovedať každý jeden z nás. Aspoň tomu verím. Avšak zamysleli ste sa niekedy nad jej hlbším významom? V akom svete to vlastne žijeme? Čo vytvárame? Kam smerujeme?

Chcem, aby ste vedeli, že si myslím, napriek môjmu veku,  že stačí málo. A to je vlastne dôvod, prečo som sa rozhodla venovať svoj prvý stĺpček na Dalito.sk práve „motivácii“.

Vnútornej motivácii niečo zlepšovať, zlepšovať seba samých a posúvať sa vpred.


Že sú to len prázdne frázy, ktoré v poslednom čase počúvate na každom kroku? Že ste to už čítali v knižkách, ktoré ste dostali od sesternice z druhého kolena pred dvoma rokmi pod stromček?

Svet je dnes tak presýtený motivačnou literatúrou, nabádaním k pozitívnemu mysleniu a vetami o sile vesmíru až mám pocit, že je to o to viac zbytočné.

Akoby sme vzrastom motivačných speakerov sme každý viac hluchý a slepý.

Pritom, podľa mňa, stačí tak málo. To najprirodzenejšie. Stačí úsmev. Ten totižto lieči.

No tak, usmej sa na tú zdutú pani, ktorá sedí za okienkom v pondelok o 16:00 na hlavnej pošte a daj jej vedieť, že s úsmevom je život krajší a práca tiež, že svojimi žalúdočnými vredmi, tebe neublíži. Nechoď do práce zasa zdeptaný s očakávaním toho najhoršieho. V knihách sa píše, že všetko, čo si vieme predstaviť, môže byť. Tak prečo tak úpenlivo upierať svoje myšlienky na negatívne veci, na to čo sa nám nepáči? Veď vedieť snívať a objavovať krásu v maličkostiach je úplne prirodzené.

Napríklad: prší, dobehli ste na zastávku a vpadli do zatvárajúcich sa dverí električky. Nadávate na počasie (akoby vôbec nebolo príznačné pre tento mesiac), potom na šoférov, ktorí vás nechceli pustiť cez priechod. Na šéfa neporiadnika, zasa vás zdržal v práci o 10 minút dlhšie! Potom na toho, kto zatváral tie električkové dvere, keď videl, že vy predsa jednoznačne a úplne jasne bežíte práve k tej električke. Pokračujete hromžením na prílišné kúrenie alebo obrovskú zimu. Ledva sa držíte nejakej tyče sotva malíčkom, lebo úplne nečakane, všetci musia chodiť z práce presne vtedy, kedy vy a hodnotíte. Váš deň bol úplne na nič.


Vôbec si však nevšimnete zaľúbený pohľad mladej dámy po vašej ľavici, nespomeniete si na to, aké to je krásne. Nevidíte vycerené dva zúbky malého chlapčeka v kočíku oproti s čiapočkou v tvare macíka. Nevidíte dokonca ani to, ako si vás obdivne premeral mladý muž napravo a tak neviete ani to, ako veľmi vám ten nový kostým pristane. A už vôbec nevidíte tú krásu, ktorá steká po oknách električky. Nevidíte tie malé dokonalé dažďové kvapky, ktoré sa lesknú ako drahokamy na zapadajúcom slnku. Neuvedomujete si akú očistnú schopnosť majú. Vy vidíte len hnev na to, že ste boli v práci o 10 minút dlhšie.

Preto dnešný deň začnite inak. Pritiahnite si k sebe dobro. Usmejte sa. Je to ľahké.

Napriek tomu, že som možno neprežila ešte toľko ako mnohí „dospelí“ a sny mi ešte nikto nestihol vziať si myslím, že usmiať sa je naozaj ľahké.

Chýba mi viac úsmevu okolo mňa, vám nie? Tak prosím, skúste dnešok začať inak.

Sme namosúrení, zamračení, všetko riešime, a tak „v dobrom závidíme“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *