Stĺpčeky

Do mesta sa vracia život

Po takmer roku som sedela na ulici, sŕkala do seba ustrice a zapíjala ich pohárikom prosecca. Okolo mňa prechádzalo množstvo áut a po dlhom čase ma zalieval pocit normálnosti. Viem, nie každý musí pravý hluk a život veľkomesta, ale ja to milujem. Vtedy mám totiž pocit, že naozaj žijem.

Okolo mňa prechádzalo množstvo ľudí všetkých národností a jazykov, ktorí sa do metropole postupne zlietajú z rôznych kútov sveta. Vyzerali rovnako šťastne ako ja. Pristavila sa aj známa, psychologička, a spýtala sa ma ako sa mám a kedy sa vraciam domov. Povedala som jej, že čoskoro, ale že mám z toho stále zmiešané pocity. Že tam už niekde visia nápisy „Očkovaným proti covid vstup zakázaný“. Chápala to až do chvíle, kým som ju upozornila, že ma asi zle počula, že nie neočkovaným, ale zaočkovaným. Rovno mi ponúkla, že ak chcem, že mi na cestu domov nechá predpísať jemnejšie antidepresíva. Poďakovala som s tým, že keby predpisovala prosecco, určite by som neodmietla. Zasmiali sme sa a rozlúčili sa s tým, že možno dovolenka pri deťoch a mori zahojí posledné boľačky.  

Sedela som na ulici a pozorovala život veľkomesta okolo mňa. Milujem jeho tempo, zvuk a vôňu. Milujem to pulzovanie zhonu aj náročnosti, ktoré si na prežitie vyžaduje. Som človek, ktorý keď túži po pokoji, vyhľadá ho sám. Nechcem to opačne. Život milujem a za normálnych okolností si ho vychutnávam všetkými dúškami. Rozmaznávam sa vždy, keď mám pocit, že si to zaslúžim. A po druhej vlne koronavírusu a pred ďalšou si toho zaslúžim naozaj veľmi veľa.


Som mestský človek, ktorý bez pulzujúceho života mesta trpí. Trpela som dlho a ešte trochu aj budem, ale už je lepšie. Lepšie ako pred týždňom, mesiacom  či rokom. Moje mesto tu aj doma ožíva a každé lietadlo, ktoré v nich pristáva mi vracia krv do žíl.

Bola som po veľmi dlhých mesiacoch opäť v meste. Mimo okres a môj bermudský trojuholník, z ktorého sa za rok vytratil život. Sedela som a len tak pozorovala život. Vďačná za doobedňajšiu kolónu, pre ktorú som po viac ako roku opäť meškala. Cesta, ktorá mi bežne trvá 19 minút, opäť trvala takmer hodinu. Aj tak to bola jedna z najkrajších chvíľ za posledný rok. Tak ako pred rokom, opäť som zavolala, že budem meškať a opäť ma pochopili. Áno, do mesta sa vracia život.

Meškala som, ale aj tak som si to užívala. Necítila som žiadny stres. Bol to opäť nádherný deň, plný zhonu. Podvečer som opäť sedela pri mojom obľúbenom rybacom obchodíku, decentne upíjala z pohára a pozerala sa na manžela s tým, aká som šťastná, že je práve môj.


Bol to konečne ďalší nádherný deň v mojom živote. Viem, že takých bude ešte veľmi veľa. Naozaj veľa, len sa ešte mnohé zlé musí na dobré obrátiť. Je to ešte zložitá cesta do cieľa, ale ďakujem osudu, že na to nebudem sama. A že sa ešte stále vládzem nadýchnuť a bojovať. Vďaka za každé zdravé ráno. V uliciach mesta, kde to opäť konečne žije!

P.S. Nie, nezabúdam na tých, ktorí nemali možno toľko šťastia ako ja a za posledný rok prišli o milovaných. Myslím na nich často ako sa musia cítiť a bojovať ďalej sami. Chcem len, aby vedeli, že na nich nezabúdam.

(Ak vás tento článok zaujal, jeho autorovi alebo redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *