Doba je zrkadlom toho, akí sme
Každá doba má svoje peripetie a každá generácia zvádza svoje „vojny“. História sa vždy svojim spôsobom nejako opakuje. Niekedy si myslíme, že za čias našich starých rodičov sa žilo lepšie, alebo že naše deti sa budú mať lepšie ako my. Ale nie je to tak. To ako sa máme, nie je vinou doby. Doba, v akej sa ocitáme, je zrkadlom toho, akí sme, ako zmýšľame, ako konáme, ako sa navzájom rešpektujeme a ako to nakoniec (ne)dáme. Dobu tvoria ľudia, nie naopak. Vždy tomu tak bolo a vždy tomu tak bude.
Ľudia v každej dobe zvádzajú svoje vojny. Mení sa len ich forma a spôsob boja, ale v zásade princíp je vždy ten istý. Zlo. Často dve proti sebe stojace armády, na ich čele vodcovia a v oboch tímoch oddaní nasledovatelia, ktorí sa s filozofiou svojho tábora stotožnia natoľko, že sú v krízových momentoch ochotní za ňu položiť aj svoj život. Mnohí prinajmenšom svoju dôstojnosť. Akokoľvek staromódne či primitívne to môže znieť, história nás v tom utvrdzuje a súčasnosť nám to opäť dokazuje.
Sme v duchovnej vojne
Aj my sme si vytvorili dobu, ktorá sa práve ocitá vo svojej „vojne“. Je primerane povýšená duchovnej aj intelektuálnej vyspelosti ľudstva a jeho bytia. Mnohí ju za vojnu nepovažujú, ale aj tak sú jej súčasťou. Je to duchovná vojna, ktorá ľudí skúša, desí, ohrozuje, tlačí k stene a núti do rozhodnutí, ktoré vôbec nemali v pláne v tomto živote robiť. Vyhrocuje vzťahy, odhaľuje charaktery, rozosieva strach a spôsobuje utrpenie aj keď bez zbraní. Aj v tejto duchovnej vojne ľudia prichádzajú o životy, o majetky, o svojich blízkych a stávajú sa obeťami nielen samotného „boja“, ale aj systému.
Ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí
A tak ako vždy, zliznú si to vždy ľudia. V zápale boja za svoju pravdu je niekedy veľmi ťažké rozoznať, ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí. V danom momente sa to ani nedá. Čo sa niekedy uprostred aj duchovného boja javí ako správne, môže byť o pár rokov prejavom zbabelosti. Čo sa niekedy zdá ako padnuté na hlavu, môže byť neskôr prejavom hrdinstva. To nikdy dopredu nevieme, takmer vždy to ukáže až čas. Ako sa hovorí, až po vojne je každý generál, a už vie, čo bolo treba urobiť. Ale uprostred boja na to nemal ani pomyslenie a mnohokrát ani odvahu.
Čokoľvek v tejto situácii v tej najlepšej viere urobíme, alebo neurobíme, sa môže o pár rokov ukázať ako tá najväčšia hlúposť. Súdiť to môžu, a aj budú, až tí po nás. Teraz môžeme len jediné. Konať všetci tak, ako z hĺbky duše cítime, že je správne, nikomu vedome neubližovať a rešpektovať, že niekto iný to v kontexte svojich životných súvislostí môže cítiť inak, dokonca presne opačne. Niesť za svoje skutky a rozhodnutia zodpovednosť a nesprávať sa k iným tak, ako by sme nechceli, aby sa oni správali k nám.
Ľuďmi so cťou
A hlavne, zachovať si svoju dôstojnosť. Nikdy predsa nebudeme všetci rovnakí a nikdy nebudeme všetci za jedno. Každý má svoje dôvody a presvedčenie, prečo koná ako koná. Nikomu nemôžeme nanútiť svoj pohľad a svoj názor, nech sme akokoľvek o svojej pravde presvedčení.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)