Stĺpčeky

Doba, keď pohľadnica vyvolá paniku

Zaplnený diár ma prinútil si nedeľu vyčleniť na to, aby som už napísala adventné, vianočné a novoročné pohľadnice. Zvládnuť život vo viacerých krajinách si totiž vyžadujú dokonalú logistiku. A v nej som vraj priekopníčka, čo v zamestnaní oceňovali najmä produkční.

Pohľadnice vraj posielam medzi prvými, čo je logické, pretože nikdy neviem, v ktorom štáte sa budem najbližšie nachádzať a tak radšej nič nenechám na náhodu. „Domáca pošta je predsa len istota. Niekedy sa s kamarátmi smejeme, že raz prídu okolnosti, keď im budem pohľadnice posielať už v auguste, keby zvykneme doma už písať aj Ježiškovi.

List Ježiškovi posielam už v lete, už roky


Snažia som si spomenúť na všetkých, ktorí tohto roku na mňa nezabudli a ešte som im inak nestihla poďakovať, prípadne si pohľadnice posielame každý rok. Áno, také tie poctivé, papierové, normálne, klasické.

Posielam ich každý rok už vlastne odvtedy, ako ma na základnej škole naučili pravidlám korešpondencie. Nie, že by som bola nemoderná, ale elektronické pozdravy, často hromadné, mi neprirástli k srdcu a prídu mi veľmi neosobné.  Keď takú dostanem, často sa odhlásim z ich odberu z mail zoznamu odosielateľa. K srdcu mi tento spôsob neprirástol ani pri firemnej korešpondencii, aj keď to asi k firemnej kultúre ako takej asi patrí. Ale tancujúci Santa???

Podľa reakcií adresátov mojich pohľadníc, dostať dnes pohľadnicu do schránky, je už priam zázrak a zázraky predsa k Vianociam patria, či nie? Dokonca sú aj takí, ktorí mi zavolajú, že si ju normálne ovoňali, lebo vôňa pohľadnice im pripomína detstvo.

Tohto roku som sa rozhodla poslať pohľadníc viac. Tematické pohľadnice totiž nekupujem, ale zbieram ich po celom svete, všade, kde mi ich ponúknu ako prezent alebo si vyrobím vlastné. Kamarát Peter nikdy nezabudne, ako som mu raz poslala papierový obal z vianočnej bomboniéry. Vraj to bola najoriginálnejšia pohľadnica akú kedy dostal a že každý rok čaká, čo zasa vymyslím. To len na margo toho, keby ma niekto obvinil, že devastujem lesy, keďže pohľadnice sú z papiera.

Tohto roku som ich napísala presne 33. Nemala som však na všetkých súkromné poštové adresy a tak som im poslala jednoduchú prosbu: „Ahoj, pls, akú máš súkromnú adresu, prosím?“ … a potom nastala panika. Najprv som v 80% dostala mailové adresy a keď som upresnila, že prosím o poštovú, prichádzali mi nekonečné otázky, čo sa stalo, či môžu vedieť prečo a podobne.  No, malo to byť pre mnohých prekvapenie, takže som musela s pravdou von. Škoda, nuž taká je doba…

Ale aj tak sa teším, že som to opäť DALA a že snáď niekoho obyčajnou (neobyčajnou) pohľadnicou zasa poteším. A teším sa aj na to, ako budú zasa volať, že pohľadnicu neposielali alebo nedostali už roky. A ja sa zasa budem tešiť z toho, že ich opäť počujem. Že zavolali len tak… Nech som kdekoľvek.


Keď sú už tie „hroby“, kedy ste naposledy zavolali živým len tak?

 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *