Drž sa Slovensko, bude ešte horšie. Veľmi som sa mýlila

Chcela som šíriť zaujímavé životné skúsenosti. Aj vďaka ľuďom, ktorých poznám osobne a viem, prečo sú dnes tam kde sú. Prečo prevažne žijú spokojne a prečo sa pri každej štátnej dávke chytajú za hlavu alebo smejú. Mnohí začínali v zákutiach krajiny, kde vraj nemali šancu na slušnú budúcnosť. A oni dokázali, že je to len stereotyp, vyhovoriť sa na niečo a niekoho vždy, keď sa nedarí.  

Milujem sprostredkované autentické ľudské príbehy, ktoré ma inšpirujú. Vlastne inšpirovali, lebo dnes sa už nenaháňam. Robím len to čo chcem. Nie čo musím. Rovnako, ako môj okruh ľudí, v ktorom sa nie vždy každému darilo. Napriek tomu sa opäť postavili a urobili všetko preto, aby sa nezaradili do zástupu ufňukaných. Minimum z nich nájdete na sociálnych sieťach.

Chcela som…

Milovala som  prezentovať vzory, ako sa to dá v živote “DAŤ” , hoci to zdanlivo nejde. Ale aj ako to NEDÁTE, keď napríklad aj priazeň osudu hľadí iným smerom. Múdri sa predsa neučia na vlastných chybách, ale druhých. Chcela som ukázať, že jedno zo základných pravidiel spokojnosti je, že vlastný úspech či neúspech je v nás a nie v druhých. A keď človek pre to urobí maximum, naozaj len vo výnimočných situáciách to nejde. A takým treba pomáhať..

Pred piatimi rokmi som napísala, že mám 46 rokov a už sa mi nechce nikomu nič dokazovať, či vysvetľovať. Dokonca sa ani ospravedlňovať za úspechy, za ktorými je tvrdá drina a celoživotné vysoké pracovné tempo. Pracujem od strednej školy. Prvú zmluvu na brigádu som podpísala v roku 1985. Nemala som jediné prázdniny bez toho, že by som si nezarobila vreckové. Nepýtala som, pracovala som vždy, keď som mohla.

Dnes už mám vlastne všetko, aj tak pracujem ďalej. Lebo sa mi chce. Okrem toho mám dobrého manžela aj dcéru, na ktorých som nesmierne hrdá. Aj oni makajú.  Nezávidím nikomu, nemám čo a ak má niekto ešte viac ako ja, je to len dobre. Šťastní ľudia ma dobíjajú, lebo svet robia krajším. A chcela som o tom písať. Dnes sa mi však už nechce. Načo?

Už sa mi nechce

A keďže už naozaj nič nemusím a robím len to čo chcem, vzďaľujem sa internetu stále viac. Utekám od nešťastných ľudí, ktorí sa množia ako huby po daždi a vlastnú neschopnosť hádžu na druhých. Utekám pred ich zlobou a frustráciou. Obťažujú ma primitívne výlevy neschopných. Nechápem ich a už ani nechcem. Hovorievam, nemusím pochopiť všetko, stačí ak to rešpektujem. Stačia ti výlevy na nete? Nech, uži si ich.

Písala som o ľuďoch, ktorí mali inšpirovať. Ktorí toho naozaj veľa dokázali, lebo sa aj vzdelávali, veľa cestovali, zažívali, pokúšali sa zmeniť nielen svet, ale hlavne seba. Po pandémii, vojne na Ukrajine a zdražovaní sa mi už druhých inšpirovať nechce. Nechcem predhadzovať vzácnych ľudí hlupákom, ktorí na nich mentálne onanujú pri prvom záblesku ich dokonalosti a spokojnosti.

Príkladov múdrych a pracovitých  je mnoho, len sa o nich málo píše. Chcela som na takých upozorniť, chcela som, aby boli inšpiráciou. Dnes už viem, že to je zbytočné. Okrem toho, že si nezaslúžia, aby ich kameňoval niekto, kto im nesiaha ani po päty. A mne sa už ani nechce ďalšie roky vymazávať najprimitívnejšie komentáre neschopných a závistlivých.

Áno, žije sa u nás veľmi ťažko, ťažšie možno ako kdekoľvek inde v krajinách Európskej únie. Ale ide to aj u nás. Nielen vtedy, keď bezhlavo vhadzujeme volebné lístky do urien, ale aj tvrdou prácou na sebe samých. A dnes už viem, že to chápe iba menšina a tú väčšinu sa mi už presviedčať nechce. Načo, nech si žijú svoje slaboduché životy mimo mňa.

Priveľa zla

Chcela som prinášať zaujímavé ľudské príbehy vo vzťahu k práci a podporiť vlastný potenciál ľudí. Neukazovať ciele, ale byť sprievodcom na ceste životom a práce. Sprostredkovať autentické ľudské príbehy, životné situácie a inšpirovať čitateľov. Prezentovať vzory, ako sa to dá v živote “DAŤ” , hoci to zdanlivo nejde. Dnes sa mi už nechce. Slovensko ukázalo pravú tvár a ja som zistila, že to nemá zmysel. Múdri a rozhľadení si poradia sami ako vždy. Na Slovensku stále žije veľký počet ľudí, ktorí len nesedia frustrovaní za počítačmi a nadávajú. A takým cestu ukazovať netreba.

Slovensko za posledné roky ukázalo, že je veľmi smutnou krajinou, v ktorej musíme úspešných chrániť. Prichádzam na to, že najlepšie tým, že na nich neupozorním. Slaboduchí ľudia totiž dokážu napáchať naozaj veľmi veľa zla.  

Myslela som si, že keď budem inšpirovať šikovnými, môžeme niečo zmeniť k lepšiemu. Naozaj som si to myslela. Dnes už viem, ako veľmi som sa mýlila.

Už nemám čas

Expremiér Fico raz povedal, že najväčšou prednosťou Slovenska je schopnosť ľudí žiť z nízkych príjmov. Chcela som týmto nenáročným ľuďom ukázať, že  nemusia takto nedôstojne žiť, a  mnohé majú len vo svojich rukách a nielen pri volebných urnách. Ak nie im, tak snáď aspoň ich deťom, aby nemali len príklady najbohatších „verejných zlodejov“, ale aj pracovitých podnikateľov, manažérov či inak skúsených a úspešných ľudí. Dnes sa mi už nechce. Radšej to ľuďom, ktorých si nesmierne vážim, prejavím súkromne aj osobne. To je moja bublina, inú už spoznávať nechcem. Lebo dnes už mám 51 rokov a už nemám čas. Ten si už nechám len pre seba, rodinu a tých, ktorí si to naozaj zaslúžia.

Skrátim to a pomôžem si vyjadrením jedného veľmi múdreho slovenského ekonóma: “Táto už aj tak dokaličená krajina si nezaslúži byť trápená, ničená, traumatizovaná a sústavne nesystematicky popravovaná bandou tupoňov a nevzdelancov.” A už len dodám, ani ja. Tak sa drž Slovensko, lebo bude ešte horšie. Veľmi som sa v tebe mýlila. Áno, bola som naivná. Tak si užime aspoň leto, lebo čoskoro bude naozaj ešte horšie. A potom sa uvidí…

(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)