Eko alebo bio klimatický alarmizmus
Je dobré, že svet spoznal Grétu. Je správne, že ju počúva, ale už menej sa mi páčia nielen jej riešenia len za a proti. Klimatický alarmizmus, ktorý na mňa denne útočí z každej strany ma začína výrazne obmedzovať. Najnovšie aj od takých, ktorí okolo ochrany prírody nešli desaťročia, ale za posledný rok sa ňou celkom slušne uživia.
V debatách o zelenom reštarte Európy nechýba ani Slovensko napriek tomu, že dodnes sa nenaučilo ani poriadne triediť odpad. Za sebou už máme aj druhé zasadnutie Rady vlády pre Európsku zelenú dohodu. Sama som zvedavá, kde to všetko skončí. Lebo už dnes, akoby bol skutočný milovník planéty len ten, kto si kúpi elektrické auto. Ale, kto to všetko zaplatí? Európa sa rozhodla stať sa do roku 2050 prvým kontinentom s nulovými emisiami uhlíku. Nemecko chce cieľ dosiahnuť už v roku 2045. Je to vraj úloha obrovská, ale vraj to zvládneme. Hm…
Elektrické „IN“
Po prvý raz som si na moderné elektrické „IN“ spomenula pri pohľade na obrovské povodne v Nemecku. Pri valiacej sa vode som uvažovala, ako sa asi v elektrickom aute uteká pred takou pohromou. Keď už sa vraj budeme o pár rokov musieť voziť iba v týchto nespoľahlivých vozidlách, pri ktorých sa nedostanem za deň ani za deťmi, ktoré bývalú 1 500 km od nás a lietadlá nelietajú vždy. To nám pridelia aj špeciálne dovolenkové dni len na „natankovanie“? Či si budem musieť za celoživotné úspory kúpiť kvalitný elektromobil?
Mrzí ma klimatický alarmizmus, na ktorý začíname doplácať mnohí. Akoby ľudstvo nič nevedelo vyriešiť bez iba buď alebo. Nič medzitým. Ako v knihe napísal celoživotný ekologický aktivista a popredný odborník na energetiku, je načase oddeliť vedu od fikcie. V knihe Apokalypsa nehrozí sa do hĺbky zaoberá environmentálnymi problémami, nepravdivými vyhláseniami vedcov a jednostrannými záujmami environmentálnych organizácií. Ale hlavne, že sme „zelenší ako Pápež“.
Samozrejme, menšina sa prispôsobí väčšine, ale príliš veľa zeleného tlaku ma začína vyrušovať a obmedzovať. A to nielen pri šekoch za energie a „zelený“ tovar či služby.
Zelené desaťročia
Preto si elektrické auto kúpim, až keď bude finančne dostupné a spoľahlivé aj na dlhé vzdialenosti, alebo ma k tomu prinúti zákon. Dovtedy však budem žiť tak, ako doteraz. Pre „záchranu planéty“ robím totiž maximum desaťročia. Vysádzam a zveľaďujem verejnú zeleň aj triedim odpad tak, že šesť nádob doma je už pre mňa až až. Ďalšie už nepridám. Potraviny nevyhadzujem nikdy. A keď píšem nikdy, tak nikdy. Kupujem len to, čo zjem. Za celý život som mala tri autá a tri televízory. Posledné auto má 11 rokov, televízor 17. Za celý čas si kúpila jeden počítač a dva notebooky. Mobily tri, na ten posledný už po 7 rokoch nedostanem ani obal. Aj sedačka má dvadsať rokov. Rovnako ako nábytok a elektrospotrebiče. Pokazil sa iba kávovar. Nikdy v živote som nič nekúpila z Číny, nepodporujem tovar cez pol zemegule. Oblečenie kupujem v obchodoch až keď sa rozpadne, topánky dávam opravovať. Doma ich mám iba zopár kusov. Aj napriek tomu som vraj „IN“. Nikdy nekupujem letenky za zopár desiatok eur.
Je to podľa niekoho naozaj málo? Alebo mám fakt ešte prestať jesť aj mäso, lebo kravy prdia a tak vypúšťajú plyny, ktoré ohrozujú planétu? Neprestanem. Rovnako, ako neprestanem milovať životné prostredie. Všetko má však svoje medze.
(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)