Epidémia sa pre mňa skončila, s pandémiou duší bojujem ďalej
Manžel sa mi často dobrácky už roky smeje, že chcem svet podľa Lucie. Vlastne sa mi nesmeje, len sa mi snaží vysvetliť, že tak, ako rozmýšľam ja, jednoducho väčšina nemusí a tak nemôžem očakávať, že to bude raz zásadne lepšie. Vraj mám od ostatných príliš veľké očakávania normálnosti, ktoré sa nikdy nenaplnia. Mám to konečne pochopiť a prestať ľuďom dôverovať a snažiť sa otočiť svet. Že som hypersenzitívny človek, ktorý zachytáva signály, ktoré si iní nevšímajú, a aj keď ich spoločnosť potrebuje, raz ma to totálne zničí.
Nie, nie som svätica, len sa snažím žiť podľa nejakých pravidiel. Manžel mi hovorieva, že žijem život Švajčiara, teda sa snažím dodržiavať pravidlá, nie si ich prispôsobovať. Poznám takých ľudí veľa, všetci majú ale niečo spoločné. Dosť sa trápia.
Svet plnohubých
Pritom nežiadam od druhých tak veľa, len aby nesľubovali to, na čo aj tak rýchlo zabudnú a alibizmus a lenivosť nehádzali na tých, ktorí už pre ich vrtochy nevládzu zapnúť viac. A hlavne, aby nezneužívali tých, ktorí už viac jednoducho nevládzu. Na tom našom kresťanskom Slovensku plnohubých ľudí o hodnotách dodnes, aj napriek vojne. Vďaka za každého, kto už pochopil a ešte viac za takého, ktorý zmenil názor.
Na tom Slovensku, kde sa vyrojili všadebolkovia, ktorí ale reálne nič nezažili ani nedokázali, ale všetko na sieťach vedia a najradšej súdia tých, ktorých situáciu si ani nevedia predstaviť. A ani nechcú, lebo je to pohodlnejšie. Také Kráľovstvo jednookých. Napriek tomu stále verím, že raz väčšina bude lepšia. Som naivná?
Zažila som v živote veľa zlého, mnohé som si spôsobila sama, mnohé nie, ale všetky moje chyby ma kreovali. Aspoň to mi hovorí manžel aj priatelia, ktorí vedia, čím som si kedysi prešla. Áno, aj vlastnou hlúposťou a nezrelosťou. Raz mi múdry kamarát povedal, že je fantastické, že som sa z prežitého ponaučila, priznala si chyby a snažím sa ich v ďalšom živote eliminovať.
Ako však žiť s tým, že očakávania, ktoré máte od ostatných sa stále nenapĺňajú? A vôbec nie sú prehnané? Čo je také ťažké napríklad na zodpovednosti k sebe samému, nemaľovaniu si motúzov pod nos, nesľubovaní sľubov, na ktoré okamžite zabudnete? Na nevyužívaní druhých len vo svoj prospech, na živote v súvislostiach, raz ja tebe, raz ty mne a nemyslieť len na seba? Bohužiaľ to takto nefunguje. Neviem prečo, ale galakticky nefunguje. Vďaka za tých, ktorých prebrala až vojna na Ukrajine. Škoda, že na to neprišli skôr…
Tí vonku
Doma sa často rozprávame o “tých vonku”, napríklad, však ho/ju to musí samého/samú napadnúť, nemohol/a zabudnúť, veď je to normálne, prirodzené, ľudské či spravodlivé … Pritom “ten vonku” takto vôbec nerozmýšľa a ani mu nenapadne, že ukrivdil, že nesplnil, sklamal, využil, odhodil… Sladká nevedomosť a necitlivosť, deficit života v súvislostiach.
Vraj sa snažím o ideálny svet. Nechcem však nič iné, len to, čo prežívam v súkromí. Normálny život v súvislostiach, kde sa navzájom nemusíme upozorňovať na to, čo by sme mali urobiť sami. Prejaviť záujem, normálnosť, spravodlivosť, férovosť, ale aj náročnosť, chápavosť a určite aj kritickosť. K sebe samému a spoločnosti.
Pandémia duší pokračuje
Denne sa snažím byť lepším človekom, naozaj. Niekedy mi to ide, inokedy zasa nie. Chyby sa snažím naprávať. Tak prečo nie ostatní? Prečo to musí človek podávať druhým po lopate, prípadne vôbec, lebo sa urazia? Denne ma množstvo ľudí presvedčí, že to nemá zmysel, aj keď mi je môj svet blízky. Svet, v ktorom je vycibrený cit pre život v súvislostiach aj s dokonalým čítaním s porozumením reálnych situácií. Vonku je to už šialene ťažké. myslela som, že po pandémii ma už nič neprekvapí. Musím sa priznať, zasa som sa mýlila. Pravú tvár mnohých okolo mňa odhalila až vojna.
Dnes už viem, že ten dokonalý svet „normálnosti“ nestihnem zažiť, aj keby som hore išla v stovke. Raz však budem aspoň odchádzať s pocitom, že som sa o to pokúsila. Epidémia sa síce pre mňa skončila, začala sa však vojna. A tak s pandémiou duší musím bojovať ďalej.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)