Rozhovory

Facka od lekára pri pôrode. Normálna vec. Máme problém

Režisérka Zuzana Límová nakrútila film o slovenskom pôrodníctve. Aby sme si konečne pripustili, že máme problém. Keď si nemocnica vpustí do pôrodných sál ľudí s kamerami, vždy to dopadne maličkou katastrofou na národnej úrovni. Jednu sme si odsledovali, keď Česká televízia pred dvomi rokmi uviedla dokument Pět zrození a potom tu bola ešte jedna tichá, nenápadná, keď slovenská súkromná televízia ponúkla divákom pôrodnícku reality show. Nemocnica chce povedať: „Pozrite sa, aj u nás sa dá pekne porodiť, nemusíte nikam cestovať,“ no v skutočnosti ukáže normalizovanú nenormálnosť podmienok, v ktorých (sa) niekedy rodíme.

Preto sme veľmi zvedaví, čo bude výsledkom diskusie, ktorá nastáva po uvedení dokumentu Medzi nami. Slovenská režisérka Zuzana Límová a medzinárodný filmársky tím sústredený okolo nej sa vybrali do pôrodníc, aby nám ponúkli výpovede žien o dni, ktorý mal byť ich najšťastnejším. Filmári tiež z ústrania sledujú prácu zdravotníčok a zdravotníkov a ponúkajú aj výpovede lekárov a pôrodných asistentiek. Film nevysvetľuje a už vôbec nekomentuje medicínske postupy. Nie sme kompetentní posúdiť, či pacientku „nastrihli“ rutinne, alebo to tak muselo byť. Film necháva veľa práce na divákovi. Ten vníma sivé chodby, strohosť hlasu zdravotníkov, ich autoritatívnosť, pozastaví sa nad lekárom, ktorý s úsmevom popisuje, že upokojiť rodičku fackou je niekedy v jej záujme. Ukazuje pán doktor v tejto chvíli to najlepšie zo seba? Ako sa teda správa, keď v ordinácii nie je kamera? Pôrodné asistentky hovoria vo filme o tom, že by aj chceli pracovať inak, no nemajú na to podmienky a nakoniec divákovi doslova spadne sánka, pretože si (navzdory tomu, čo roky rokúce tvrdí Svetová zdravotnícka organizácia) vypočuje, že pôrodná poloha v ľahu na chrbte je jediná možná, pretože lekár potrebuje pacientku neustále vyšetrovať, mať „ju na ruke“.

foto: Tomáš Halász

Film Zuzany Límovej, ktorá sa vďaka filmu vrátila do nemocnice, v ktorej sama rodila, a je jednou z protagonistiek dokumentu, je dôležitý. Nevieme, či prispeje k prepotrebným systémovým zmenám alebo len k tomu, aby sa do pôrodníc pomaly vrátila človečina, slušnosť a ľudskosť. Niečo z toho by sa snáď mohlo podariť. Pretože predstaviť sa, zaklopať, osloviť pacientku priezviskom, nie všeobecným „mamina“, zastrieť záves za rodiacou ženou, aby mala súkromie, na to je čas vždy a je to úplne zadarmo.


Pôrodníctvo sa netýka jednotlivých žien a ich brúch, týka sa náš všetkých, pôrod by určite nemal byť epizódou, z ktorej sa treba následne spamätávať až liečiť. Dnes preto nie je až takou kľúčovou otázka, či je dokument Zuzany Límovej dokonale objektívny. Vznikol preto, aby sme si konečne nahlas priznali, že máme problém. Napriek búrke názorov, v ktorej sa v súvislosti s filmom ocitla, režisérka zdôrazňuje, že nestojí o konflikt. Nie je to vojna matiek proti zdravotníkom. Ani bitka dobrých pôrodných príbehov s tými smutnými. „Je to diskusia, ktorá prospeje úplne každému,“ hovorí.

Prečo ste si za tému svojho absolventského filmu zvolili práve nemocničné pôrody na Slovensku?   

Bola pre mňa neodbytná. Zvažovala som niekoľko námetov, no v tom období sa mi nedalo pracovať na niečom inom.

foto: zábery z filmu Medzi nami

Ako vyzerala príprava vás, filmárok, na nakrúcanie?

Najnáročnejšie pre mňa bolo obhájiť námet pred komisou v škole a rozhodnúť sa, akým smerom pôjdeme. Samozrejme, že materiál, ktorý sme nakoniec priniesli, bol úplne iný, než sme si pôvodne mysleli.

A čo vybavovanie povolení, ktoré ste potrebovali, aby ste vôbec mohli začať nakrúcať?


Povolenie na nakrúcanie sme získali od vedenia nemocnice, jednoducho sme si oň oficálne požiadali. S tým, že od každého človeka, ktorý bude na obraze identifikovateľný, budeme mať tiež dovolenie. Sľúbili sme tiež, že nebudeme prekážať zdravotníckemu personálu a vyrušovať rodiace ženy. Získať povolenia nebolo ťažké. Oveľa viac času a pozornosti sme venovali etickým otázkam. Konzultovali sme, okrem iných odborníkov, aj s psychoterapeutkami, pretože sme potrebovali, aby nám pomohli nájsť ten najlepší spôsob komunikácie so ženami, ktoré hovoria o svojom pôrode. Aby sme ich znova netraumatizovali. Tiež sme sa museli naučiť pohybovať v nemocnici tak, aby sme ženám neubrali zo súkromia, ktorého tam už aj tak majú málo. Dohodli sme sa napríklad na tom, že naši zvukári nebudú dávať mikrofón nad tvár rodiacej ženy. Boli sme vždy v úzadí, väčšinou za jej hlavou, aby sme čo najmenej zasiahli do jej pôrodu.

Mali ste problém nájsť protagonistky?

Bolo to také jednoduché, až ma to zarazilo. Iba som na sociálnych sieťach uverejnila, že hľadám ženy, ktoré by mi chceli porozprávať svoj príbeh, pozitívny či negatívny, a dostalo sa mi obrovskej spätnej väzby. Toto bola najľahšia časť našej práce.

foto: zábery z filmu Medzi nami

Kto je cieľovou skupinou vášho filmu?

Cieľovou skupinou je bežný človek. Každý z nás sa narodil. Okrem toho, hovorí sa, že pôrodnica je výkladnou skriňou zdravotníctva. Stav zdravotníctva sa týka sa žien, ktoré rodili, aj tých, ktoré ešte nerodili, mužov, zdravotníčok a zdravotníkov, našich detí a vôbec každého, kto v tomto štáte platí dane.

Film sa nakrúcal v troch bratislavských pôrodniciach patriacich pod Univerzitnú nemocnicu. Vedenie nemocnice sa ho však po dokončení pokúšalo zastaviť. Ako to, že dnes je možná verejná premiéra?

Keď bol film hotový, oslovili sme nemocnicu s tým, že budeme radi, ak vedenie nemocnice a zdravotnícky personál prídu na premiéru a zapoja sa do diskusie. Reakciou bola veľmi dôrazná žiadosť, aby sme distribúciu filmu zastavili. Nemocnici sme dodali všetky možné podklady, no napriek tomu sme až do včerajšieho dňa (deň pred novinárskou premiérou, pozn. red.) nevedeli, či voči nám budú, alebo nebudú podniknuté právne kroky. Situáciu vyriešilo paradoxne až to, že sa v Univerzitnej nemocnici vymenilo vedenie a rozhodlo, že proti filmu nebude brojiť.


Vo filme sme mali možnosť sledovať výpoveď lekára, ktorý sa vyjadril, že ak rodička nespolupracuje, je v poriadku upokojiť ju brachiálne, čiže ručne. Videl tento lekár výsledný dokument? Je s ním stotožnený?

Nevieme, či ho videl.

foto: zábery z filmu Medzi nami

S filmami o pôrodoch prichádza kontroverzia. Vždy. Na aké problémy ste boli pripravená, keď ste sa do neho púšťali?

Nepremýšľali sme nad tým, ako to dopadne. Jasné, že sme pripúšťali, že nemocnica či zdravotnícky personál nebudú úplne nadšení z niektorých vecí, ktoré film zobrazuje. V tej chvíli sme skôr riešili to, ako natočiť náš absolventský film.

Dalo sa však predpokladať, že vám počas nakrúcania občas niekto prihodí pod nohy polienko…

Spomenula by som možno len to, že sme sa často stretli s otázkou, prečo by zdravotníci a zdravotníčky mali niekomu umožniť, aby sa pozeral na to, ako pracujú. Často sme si navzájom vysvetľovali – vy vidíte nás, členov filmového štábu, ako pracujeme,  kedykoľvek sa môžete spýtať, čo práve robíme, prečo a ako to funguje – prečo sa aj my nemôžeme pozrieť? Čo je na tom ukázať niekomu svoju prácu, za ktorou si stojím? Často sme počúvali argument, že na istých miestach civili nemajú čo robiť, lebo tomu nerozumejú.

Nastal niekedy aj taký moment, že vás zdravotníci poslali za dvere?


Málokedy, záviselo to od konkrétneho človeka. Inak sme mohli ísť aj k cisárskemu rezu.

Aká veľká bola v čase nakrúcania vaša dcérka?

Keď sme nakrúcali, mala rok a pol, ešte bola dojčená. Práve dnes, keď som skoro ráno odchádzala z domu, sa zobudila, plakala a mne to pripomenulo časy, keď sme nakrúcali, a ja som za tmy chodievala do nemocnice na nakrúcanie. To obdobie bolo pre mňa veľmi náročné, ale napriek tomu som film musela urobiť. Zaujímavé je aj to, že keď som sa potom vracala z nemocnice späť, ešte skôr ako som išla k dcérke, musela som sa osprchovať. Keď som to neurobila, plakala, asi tú nemocnicu zo mňa cítila. Ale nehovorme o mne, hovorme o filme. Patrím za kameru, nie pred ňu. (úsmev) Pretože toto nie je film o mne a o plači mojej dcéry, ale o tisíckach matiek, ktorým denne plačú v pôrodniciach deti preto, že sú od svojich matiek bezdôvodne separované.

Viem, že ku konkrétnym zdravotníckym úkonom, ktoré sme videli vo filme, a ich opodstatnenosti sa vyjadrovať nemôžete a nechcete. Ale predsa, čo vás počas nakrúcania, ako laika, filmárku, ženu, zarazilo najviac? 

Mne ako filmárke naozaj neprináleží hodnotiť medicínske postupy. Ako človek však môžem povedať, že to boli situácie, keď žene mohli dať viac informácií, aby bola pokojná, no neurobili to. Inokedy bolo možné zastrieť záves, za ktorým rodí, no nestalo sa. Drobnosti, ktoré by zlepšili ten moment všetkým zúčastneným, sa nediali. Aby som však nekrivdila, viem o prípadoch, kedy pôrodné asistentky kúpili za vlastné peniaze závesy do spŕch alebo príbory. Je to len drobnosť a nevypovedá to nič o tom, akým spôsobom vykonávajú svoju odbornú prácu, vypovedá to len ich ľudskosti. Samozrejme, že na oddeleniach boli aj ľudskí ľudia (úsmev) a že sme nachádzali pozitívne ostrovčeky ľudskosti. Zarazilo ma však, že veci, ktoré sa dajú ľahko zmeniť, pretrvávajú. Akoby už personál ani nevnímal, že môže zatvoriť dvere počas toho, ako lekárky či lekár vyšetruje ženu, alebo že by sa mohlo prehodnotiť, či je nutná prítomnosť všetkých, ktorí sa na ženu dívajú pri vizitách. Nie je to o tom, či slovenské ženy chcú krajšie obkladačky v nemocničných kúpeľniach a gauče v izbách, ale o maličkostiach, ktoré zavážia.

Na filme pracovala kameramanka, strihačka, zvukárka a zvukár. Plus vy ako režisérka. Určite ste mali debaty aj o tom, ako na zahraničné členky tímu zapôsobili naše pôrodnice.

V prvom rade si myslím, že zahraničný tím nášmu filmu veľmi pomohol. Ich nadhľad. Netreba si však idealizovať ani ich zdravotníctvo,  pretože aj v Nemecku, aj v Taliansku majú ľudskoprávne organizácie, ktoré riešia porušovanie práv a pôrodnícke násilie. Bola som sa pozrieť do nemocníc v Južnom Tirolsku. Tie na mňa urobili veľmi dobrý dojem, ale viem, že to je jedna z najbohatších častí krajiny a takto to nie je všade.

foto: zábery z filmu Medzi nami

Pred projekciou ste povedali, že pochopíte, ak niekto neunesie ťarchu toho, čo vidí, vstane a odíde. Stalo sa to už?

Mali sme niekoľko verejných aj neverejných projekcií. To, že by niekto odišiel, sa, myslím, nestalo. Vždy však niekto plače a mnoho žien a mužov má potrebu po zhliadnutí filmu zdieľať to, čo zažili. Film zarezonoval u dvadsaťročných chalanov, ale aj u žien, ktoré rodili pred tridsiatimi rokmi.

Prebieha tu, zatiaľ dosť nežná a tichá, revolúcia za zmenu pôrodníctva k lepšiemu. Kto by, podľa vás, mal kričať najsilnejšie?

Zmena je to v záujme všetkých, pretože to, v akom stave je naše pôrodníctvo, stojí našu spoločnosť priveľa, emocionálne a v konečnom dôsledku aj finančne. Verejná diskusia je dobrá aj na to,  aby ženy vedeli, že môžu požadovať rešpektujúcu starostlivosť, že je to ich právo, ukotvené v Európskej charte práv pacienta, ktorú nájdete napríklad aj na stránkach Ministerstva zdravotníctva SR. I keď treba zdôrazniť, že to nie je povinnosťou rodiacej ženy, ale zdravotníckeho personálu, aby dbal na dodržiavanie jej práv. To, čo sa okolo nášho filmu deje, sa však deje len v súvislosti s prácou ľudskoprávnych organizácií a iných ľudí, ktorí sa tejto téme venujú.  Keby napríklad nebola napísaná kniha Ešte netlačte alebo štúdia Ženy – Matky – Telá, mali by sme to teraz ťažšie. Určite to nevnímam tak, že by sme filmom urobili nejakú dieru do sveta. Táto téma tu dlho žila, mnohé organizácie na nej dlho pracovali a vďaka ich mravčej robote sa nám podarilo vytiahnuť ju na verejnosť. Bez nich by premiéra nemala až takýto monumentálny ohlas. Jednoducho sme urobili absolventský film, ale z môjho dlhodobého pohľadu, oni sú tí, ktorí „to dali“.

Všetci ste prispeli k tomu, že dôstojné pôrody prestávajú byť okrajovou témou.

Myslím, že konečne prestávajú byť témou ženských dýchánkov, rozhovorov v saune a diskusií na Modrom koníkovi. Je to celospoločenská, nie „iba ženská“ téma.

DenníkN dnes zverejnil informáciu, že lekár Martinom  Holanom, ktorý pôsobil v pôrodnici Univerzitnej nemocnice v Bratislave na Kramároch v nemocnici skončil.

Autorka: Soňa Košíková

https://dennikn.sk/913285/lekar-ktory-vo-filme-o-porodoch-hovori-ako-dal-rodicke-facku-v-nemocnici-skoncil/?ref=tit



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *