Blogy

Gádži v osade – Keď deti majú deti

“Rodičovstvo neplnoletých je u rómskej menšiny veľkým problémom.” Takto som problém tehotných mladistvých Rómok vnímala než som sa s nimi a ich rodinami bližšie zoznámila a takto ho zrejme stále vníma väčšina našej spoločnosti. Teraz však pozerám na svoju úvodnú vetu a rozmýšľam, či vystihuje to, čo chcem povedať. Nevystihuje.

“Rodičovstvo neplnoletých príslušníkov rómskej menšiny predstavuje veľký problém pre nerómsku väčšinu.” Toto je presnejšie. Nevšimla som si totiž, že by moje tehotné ôsmačky alebo ich rodiny mali, v súvislosti s očakávaným potomstvom, akýkoľvek mentálny alebo materiálny problém. Matky tínedžérky sú tŕňom v našich očiach len keď sa na ne pozeráme cez prísnu optiku našich noriem a spoločenských konvencií.

Normalizácia materstva


Socialistické Československo svojimi stereotypmi zredukovalo plodné obdobie žien z niekoľkých desaťročí na niekoľko rokov. U stredoškoláčok sa očakávalo, že budú rodiť deti po maturite, tzn.po dovŕšení osemnásteho roku, kým vysokoškoláčky mali rodiť po promócii, čiže okolo dvadsaťpäťky.

Kým tehotná štvrtáčka na strednej škole okamžite vzbudila verejné pohoršenie, jej o pár mesiacov staršia kamarátka, ktorá len pred nedávno zmaturovala, bola spoločensky bez výhrad prijateľná. A kým tehotenstvo vysokoškáčky behom štúdia uvalilo hanbu na celú rodinu, na jej, o rok staršiu, kolegyňu inžinierku, ľudia ukazovali prstom, lebo sa ešte nevydala a nemala rodinu.

V živote žien boli skrátka obdobia, keď sa patrilo mať deti, a obdobia, keď to bolo niečo odsúdeniahodné a spoločensky neprijateľné. Zároveň sa predpokladalo, že ženy budú mať v priemere dve deti, medzi ktorými ideálne nebude veľký vekový rozdiel.


Toto všetko spôsobilo, že sme našim ženám nariadili plodné obdobie na pár konkrétnych, presne stanovených, rokov, zatiaľ čo ich telá boli fyzicky pripravené byť matkami oveľa oveľa dlhšie.

Vychovaná touto mentalitou som sa, už ako dospelá žena a matka, dostala do rôznych krajín a spoločenstiev, ktoré takýmto spôsobom postihnuté neboli. Spomínam si na dva extrémy, ktoré ma, ako bielu Európanku, zaskočili.

Prvý raz to bolo v Peru, kde som videla ženy-matky počas celého ich reprodukčného obdobia. Popri matkách-tínedžerkách boli aj tie, ktoré už mohli byť starými mamami. Naproti tomu v Spojených štátoch, najmä v okolí finančných a obchodných centier, som videla veľké množstvo tehotných, ktoré materstvo odsúvajú k štyridsiatke a ďalej. Myslím, že nikto nemá právo povedať či je jedno lepšie než druhé, keďže oboje je prirodzené, ale priznávam sa, že staršie matky na mňa pôsobili dosť odstrašujúco. Možno práve preto, že som mala na tieto veci aký-taký názor, som si celkom obstojne poradila pri svojom prvom stretnutí s tehotnou žiačkou našej základnej školy.


Nezamestnaná či na materskej?

Po jednej bežnej tanečnej hodine, keď som si v telocvični balila veci a vkladala CD disky do obalov, som začula za chrbtom ešte stále detský, ale vážny, hlas jednej z mojich žiačok. Pýtala sa ma, či je v poriadku, keď na mojich hodinách tancuje napriek tomu, že je vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Našťastie si na to vybrala chvíľu, keď som k nej bola otočená chrbtom, takže nevidela paletu emócií, ktoré sa mi v tej chvíli prehnali tvárou.

V pár sekundách som zvážila niekoľko dôležitých faktov. Za prvé, slečna bola v poslednom ročníku, čiže v klasickej základnej škole by mala štrnásť rokov. Naše deti však takmer všetky nastupovali do školy s odkladom, čo by zmenilo jej vek na pätnásť, a takmer všetky behom štúdia prepadli, čo by ju dostalo na šestnásť rokov.


Povinnú školskú dochádzku mala takto splnenú, na strednú školu by sa tým pádom určite nehlásila (leda na pár mesiacov, ak by jej chýbali k spleneniu povinnej školskej dochádzky) a skončila by na pracovnom úrade ako nezamestnaná.

S dieťaťom na ceste ju čakal jednorázový príspevok pri narodení a následné pravidelné dávky v materstve. Po tejto praktickej úvahe som zo seba striasla všetky normalnizačné nánosy a zachovala sa ako profesionál.

„Teraz už je to ok, ale tie prvé tri mesiace si nemala,” a bola som o ďalší krok bližšie k tejto dobre známej, a predsa stále neznámej, národnostnej menšine.

Stihnú to ešte na základnej škole

S podobnom situáciou som sa stretla aj na Slovensku, keď jedna súboristka často vynechávala skúšky. Vedela som, že je prváčka na učilišti a že by z nej mala byť servírka. Keď som sa snažila zistiť prečo nechodí na tréningy pravidelne, dozvedela som sa, že má doma ročnú dcérku. Uvedomila som si v akých rozdielnych svetoch žijeme.

Pre nás bielych je materstvo pred dovŕšením plnoletosti niečím, čomu treba za každú cenu predísť, lebo ináč to mladým ľudom veľmi skomplikuje (hysterické povahy by povedali, že úplne zničí) život. Rómky to však stihnú ešte na základnej škole a do stredného stupňa vzdelávania nastúpia už bez stigmy v podobe tehotenského bruška.

Bývanie neriešia

Otázku ohľadne bývania mladého páru, ktorá je v nerómskych vzťahoch pomerne zásadná, väčšinou neriešia. Častým modelom je, že matka s dieťaťom automaticky zostane vo svojej pôvodnej rodine. Novorodenec sa tak narodí do domácnosti k dvom či trom ďalším generáciám a vyrastá spoločne so svojimi tetami a strýcmi, ktorí môžu byť v podobnom veku ako je on sám.

Keď vidíte cigánsku ženu obkolopenú deťmi, nedokážete inštinktívne povedať, ktoré sú jej vlastné a ktoré “tie nové”.

Preto je pre Cigáňov vždy ťažké odpovedať na (pre nás) jednoduchú otázku, koľko majú detí, keďže (presne tak ako my) počítajú všetky deti, ktoré sú v jednej domácnosti. A preto je tiež veľmi ťažké pre rómskych prváčikov v našich základných školách, vymenovať členov rodiny, keďže ich rodiny vyzerajú úplne inak než tie naše.

A kto sa o malý prírastok v čase keď je mamina v škole postará? Pre nerómov komplikovaná situácia, ktorá vyžaduje dôkladné zváženie, perfektnú logistiku a nemalé finančné náklady. Pre Cigáňov opäť žiaden problém. Pri takom počte členov domácnosti, aký majú ich rodiny, a s toľkými nezamestnanými, ktorý trávia čas doma, sa vždy niekto k malému nájde.

Ešte som nespomenula otca. Otec dieťatka, ak je známy (lebo často aj nie je), zostáva tiež bývať u svojej rodiny. S partnerkou sa navštevujú sporadicky, ako keby spolu ešte stále len chodili. Na to, ako v tejto (pre nás) bizarnej schéme funguje ich intímny život som zatiaľ neprišla.

Jolana alebo Jessica?

Behom môjho pôsobenia v špeciálnej škole na prekvapil častý nesúlad medzi menom dieťaťa, pod ktorým bolo zapísané v školských dokumentoch, a menom, ktoré mi samo povedalo. Kľudne sa mohlo stať, že mi Jolana Stojková povedala, že sa volá Jessica Oláhová, alebo naopak , samozvaného Mareka Dunka som v triednych zápisoch našla ako Samuela Farkaša. Neviem aký bol pôvod tohoto nesúladu, ale mám pocit, že z nejakého dôvodu bolo výhodnejšie zapísať dieťa do matriky ako potomka iného otca, než bol ten skutočný. Z neovereného zdroja som sa raz dopočula, že cieľom je uviesť ako otca najstaršieho člena komunity, čo by Cigánčiatku zabezpečilo sirotský dôchodok v prípade otcovho úmrtia. Nikdy som si však túto informáciu neoverovala a jediné čo mi ostávalo bolo pamätať si mená obe.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *