Gádži v osade – pol druhej poobede

Špeciálne postavenie medzi rómskou menšinou majú olašskí cigáni. V jazyku Rómov sa im hovorí Vlachi alebo šatrika Roma, čo v podstate znamená cigáni na vozoch. Názov skupiny naznačuje, že ide o ľudí, ktorí patrili k poslednému zvyšku kočovných skupín na území Československa.

Keďže neustále cestovanie nedávalo zmyslel investovať zarobené peniaze do veľkých, neprenosných vecí, prezentovali materiálne postavenie na svojom zovňajšku, čo si niektoré skupiny zachovali dodnes. Na prvý pohľad do očí bijúce zlato, prstene, náramky, reťaze, drahé topánky, nápadné oblečenie, zlato vo vlasoch, zlato v ušiach, zlato v ústach, to všetko bolo pre mnohých symolom, ktorým dávali vedieť o svojej situácii.

Pokladňa

Zlato však vôbec neznamená, že si dotyčná osoba mesiac čo mesiac nezájde na poštu pre sociálne dávky. U cigáňov obecne platí, že často nevedia hospodáriť s peniazmi a kupujú si veľa vecí, ktoré nepotrebujú. Zároveň ich generačná skúsenosť naučila dobre využívať systém sociálnej podpory.

Už malé deti sa hrajú na “pokladňu”. Pokladňa sú všetky fondy, dávky, podpory či príspevky zo štátneho rozpočtu. Zjednodušene by sa dalo povedť, že pokladňa = štátny rozpočet.

Má to svoju logiku, načo je hromada zložitých názvov nástrojov a inštitúcií, keď sa jedná o ten istý zdroj. Častá detská replika v takejto hre, je “Nebojte sa teta, ja to za vás na tej pokladni vybavím.”

Máma taky sedí

Dnes, po viac než šesťdesiatich rokoch, odkedy vstúpil do platnosti zákon o trvalom usadení kočovných osôb, mám často problém určiť, kto ku ktorej skupine Rómov patrí.

V pamäti mi utkveli dve olašské deti, súrodenci, ktorých som spoznala v Prahe. Žili v detskom domove, lebo obaja rodičia boli vo väzení. Zo začiatku sa o nich starala babka, neskôr si ich vzala k sebe teta, ale nakoniec aj tak skončili v domove.

Pôvodne som si myslela, že je zavretý len otec, no keď som sa divila, že si mám pre nich prísť do detského domova (aby som ich vzala na medzinárodný rómsky festival Khamoro), Sylva si prekryla ústa rukou, stíšila hlas a povedala “Máma taky sedí”.

Dievčatko moje

Keď som ich večer po akcii viedla naspäť, pustil ma personál domova až k nim do izby a k súkromným veciam. Deti mi strkali do rúk dopisy od rodičov z väzenia a chceli, aby som z nich nahlas čítala.

Môj veľký rešpekt k súkromiu (aj keď sa jedná o deti), okamžite rozptýlilo poznanie, že si tie dopisy nevedia prečítať sami a tak som súhlasila. Vzala som do ruky list určený Sylve a hlas sa mi zlomil. “Mre šej…”, čo znamená “Dievčatko moje”.

V tej chvíli som pred sebou uvidela nielen dve opustené olašské deti (po cigánsky by to bolo “Miri čhaj”), ale plnou váhou na mňa dopadla nespravodlivosť ich situácie, ktorú si sami len veľmi obmedzene uvedomovali, a za ktorú ani trochu nemohli.

Zvyšok listu bol našťastie v češtine. Obaja rodičia kládli deťom na srdce aby boli dobré, dávali na seba navzájom pozor a poslúchali učiteľov v škole aj tety v domove. Absurdné rady od ľudí za mrežami, no deti to tak, našťastie, nevnímali. S námahou som dočítala posledné slová a márne sa snažila potlačiť slzu padajúcu na farebný obraz Krista, ktorým bol dopis od otca pokreslený.

Deti som od tej doby už nikdy nevidela. Bola som ich učiteľkou, na súkromné informácie som nemala právo (už len to, že sa mi podarilo vziať ich na festival bola vyhratá bitka), a škola po svojich žiakoch nikdy nepátrala, pokiaľ už na nich dostali “normatív”.

Neviem čo sa s nimi stalo. Sylva vedela spievať a Kristián bol, napriek svojej obezite, výnimočný tanečník. Nikdy predtým som nevidela chlapca, ktorý bez znalosti teórie, pokynov a inštrukcií, vzal partnerku do správneho tanečného držania (čo znamená, že ju vedie pravou rukou). Väčšna ľudí, bez ohľadu na vek či farbu pleti, to inštinktívne urobí presne naopak. Kristián mal nepochybne talent.

Pol druhej

Je skoré popoludnie, letné slnko síce na osadu praží na plné obrátky, ale dlhý dom vrhá tieň na celý dvor a tak je tu príjemne aj v letných horúčavách. Využívam príležitosť a pýtam sa priamo na mieste, aký je vzťah medzi olašskými rómami a tými druhými.

Pojmom “tí druhí” som označila cigáňov skupiny Rumungro, len si nie som istá, či cigáni skupiny Rumugro, medzi ktorými práve sedím, vedia, že sú Rumungri.

Dostanem však odpoveď, ktorá ešte viac prehĺbi moju zvedavosť. Zisťujem totiž, že olašskí cigáni tými ostatnými (okolo mňa) pohŕdajú, lebo sa snažia napodobňovať bielych. Ako povedala teta Hana “Pohŕdajú nami, lebo sa snažíme byť ako gádže”. Na môj nechápavý pohľad a otázku, v akom zmysle by mali byť ako my, teta Hana vysvetľuje “Že pracujeme.” Trvá mi pár sekúnd kým si naplno uvedomím obsah tých slov a absurditu situácie, v ktorej boli vyslovené. Je horúca júnová streda, stred pracovného týždňa, pol druhej poobede. A takmer všetci sú doma.

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.