Gádži v osade – Rom, dříve Cikán

Na hodine občianskej náuky, na jednom z výberových gymnázií v Prahe, si kedysi môj jedenásťročný syn opísal z tabule tieto zápisky: “Rom – taky člověk.” Ďalšie riadky zaplnili diery od kružítka, škvrna od jablka, rôzne čmáranice a machule, než sa v strede listu objavil ďalší zápis: “Rom –  dříve cikán.”

Je zvláštne s akou ľahkosťou sme, po nežnej revolúcii, v našom slovníku zmenili označenie celej antropologickej a zároveň národnostnej skupiny z názvu Cigán na pomenovanie Róm a ako sa kŕčovite snažíme túto zmenu pri verejných prejavoch a diskusiách dodržiavať, prípadne ju priamo vyžadovať.

Aj v tom minime informácií, ktoré tejto našej (podľa mňa) najväčšej národnostnej menšine venujeme, sa v tlači zdanlivo korektne oháňame termínmi ako Róm, Rómovia, Rómčina alebo rómsky, a moderátori diskusných relácií cítia ako svoju povinnosť upozorniť diskutujúcich, aby nepoužívali slovo Cigán (ak si túto výstrednosť dajaký odvážlivec dovolí).

Kto sa však len trochu v tejto komunite pohybuje, veľmi rýchlo zistí, že príslušníci tohoto národa o sebe stále hovoria ako o Cigánoch. Muži sú Cigáni, ženy Cigánky, hovoria po cigánsky, majú cigánske kapely, spievajú cigánske piesne, tancujú cigánsky čardáš. Neštudovala som romistiku, ale pohybujem sa medzi nimi dlho, a nikdy som nestretla Cigána, ktorý by o sebe (po slovensky) povedal, že je Róm. A tak to medzi nimi nerobím ani ja.

Roky som bola Slovenkou v Čechách a vypočula som si od miestnych také pomenovania našej krajiny a ľudí, ktoré ma doslova urážali. Nebolo to síce v televízii ani v novinách, ale ani v užšom kruhu nie je príjemné počúvať, keď o Slovákoch hovoria ako o “čobolákoch” a namiesto názvu Slovensko použijú “Slovač”, zatiaľ čo ukrajinskí občania boli pre Pražanov “Úkáčka”. Myslím si, že je správne a slušné nazývať príslušníkov určitého národa, pokiaľ je to lexikálne možné, tak, ako sa nazývajú oni sami. A Cigáni boli predsa vždy len Cigáni. Ako hovorí moja kamarátka z osady “My už inakší nebudeme.”

Väčšina tých, ktorých poznám, po cigánsky nevie vôbec alebo len veľmi obmedzene. Ale aj tak je každému jasné, že slová ako o Rom, e Roma, i Romni, e Romňa sú na svojom pravom mieste práve vtedy, keď sa hovorí po cigánsky.

Akonáhle sa hovorí po slovensky, už je to Cigán, Cigáni, Cigánka, Cigánky. Nahradiť to slovom Róm pre nich (viac než pre nás) znamená použiť cigánske slovo v slovenskej vete, čo je veľmi neprirodzené.

Keď chcú mladí ľudia počuť jazyk, ktorému už mnoho z nich nerozumie, povedia: “Povedz nám niečo po cigánsky”. Keď chcú o to isté požiadať deti, povedia: “Povedz nám niečo po našom” alebo “Zaspievajme si po našom”.  Slovné spojenie “povedať/zaspievať po rómsky” som zatiaľ nepočula. Netvrdím, že nie je gramaticky správne, len som sa s ním, v osade ani v škole, doteraz nestretla.

Neštastné K

Naši českí susedia majú vo výbere pomenovaní iných národov asi nešťastnú ruku, lebo, okrem Čobolákov a Úkáčiek, majú vo svojom slovníku aj slovo CiKán. Bohužiaľ je toto označenie hanlivé, keďže sa používa na pomenovanie niekoho kto klame, kradne alebo iným spôsobom narušuje zákon alebo spoločenské normy.

Tentokrát sú v tom bratia Česi nevinne, ale príslušníci menšiny, ktorých som tam spoznala, o sebe nikdy ako o ciKánoch nehovorili. Dospelí možno práve preto trochu častejšie siahli po slove Róm, ale deti boli vždy len Cigáni, či v Čechách alebo u nás. Lebo nie všetci CiGáni sú nutne aj CiKáni. Presne ako v tej ľudovej piesni: “Kdo to byl, Cigán černý, Cigán”.

Hygiena musí byť

Na eskalátore jedného pražského nákupného centra stála predo mnou žena stredného veku s dieťaťom. Keď chlapček položil ruku na madlo eskalátora, začala ho hystericky napomínať: “Kolikrát ti mám připomínat abys na to nesahal?! Víš přece že se toho dotýkají žebráci, bezdomovcovi, cikáni a Ukrajinci!”

S napätím som čakala, kedy sa nadýchne a zaradí do zoznamu nežiadúcich osôb Slovákov, prípadne aj ďalších. Na moje šťastie sa pri občanoch Ukrajiny výpočet rizikových skupín skončil a tak som sa mohla s čistým svedomím pokojne držať madla ďalej. Tentokrát.

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.