Blogy

Gádži v osade – Už dávno bolo neskoro, chytrák štát

Nenechajme sa omámiť miliónmi, ale počúvajme odborníkov a ľudí z praxe, učme sa v zahraničí a vedomosti aplikujme na domáce podmienky. Venujme sa konečne tomu, čo je naozaj dôležité! Lebo už dávno bolo neskoro. Presne tak, ako pri polovici mojich súboristiek, ktoré sú v špeciálnom vzdelávaní, ďalšia polovica prepadáva, jedna dievčinka tento rok dokonca z ôsmich predmetov! Behom online vzdelávania v čase korona opatrení totiž neposielala do školy vypracované zadania. Že tie zadania vôbec nedostávala, keďže v osade nie je možnosť vzdelávať sa online, nikoho nezaujíma.  

Pred nedávnom sa ku mne dostala informácia o výzve Vlády Slovenskej republiky v programe Miestny rozvoj a inklúzia, zacielenej na zlepšenie prístupu detí a mládeže z marginalizovaných komunít k mimoškolským aktivitám. Ide o projekty za milióny eur, ktorých podstatou je vybudovanie vzájomne prepojených multifunkčných centier voľného času v najmenej rozvinutých regiónoch Slovenska.

To som ja


Napriek tomu, že táto výzva je určená mestám a obciam, rada by som sa k nej osobne vyjadrila z pozície človeka, ktorý s danou cieľovou skupinou pracuje a do problému vidí vlastnými očami.

Tí, ktorí čítajú môj blog, vedia, že som nerómska vedúca rómskeho tanečného súboru. Zhrnuté do jednej vety – vytiahla som deti z osady a dostala ich na pódium. Napriek predsudkom domácich, ignorancii úradov a počiatočného nezáujmu samosprávy.

Okrem týchto vonkajších nepriateľov som bojovala, a neustále bojujem, s nepriateľom vnútorným, ktorým sú Rómovia sami pre seba. Nespoľahlivosť, ignorancia, nárokovateľnosť, často dych vyrážajúca nevďačnosť, nedochvíľnosť, chýbajúci zmysel pre povinnosť, úplná absencia sebareflexie atď atď. Napriek všetkému tancujeme, skúšame a pomaly napredujeme. Meno nášho súboru sa pravidelne vyskytuje na programoch miestnych slávností a priťahuje rómsku menšinu nielen na pódium, ale aj do radov divákov. Na ulici ma s úsmevom zdravia Cigáni, ktorých nepoznám, a ja im s úsmevom odpovedám.

Veľké slová

Výzva vlády obsahuje veľké slová. Vyskytujú sa tu termíny ako multi, štruktúra, spolupráca, veľký, ucelený, centrum, inštitúcia a im podobné.  Ja osobne sa pohybujem v rómskej komunite roky a keby sa ma niekto spýtal na jej definujúci znak, určite poviem – nedôvera k inštitúciám. Rómske deti (rovnako ako tie naše) sú vychované zvykmi svojich rodičov a komunity. A k tým cielené voľnočasové aktivity nepatria.

Ak chceme Cigáňom v tejto sfére pomôcť, musíme ísť my, gádžovia, za nimi, lebo oni za nami neprídu. Nestoja o našu pomoc v tomto smere, pretože ONI SÚ NAŠIM PROBLÉMOM, nie ich vlastným. Toto si treba uvedomiť a na tomto treba stavať.


Rómsky problém nie je problém Rómov, ale nás ostatných. Ak chceme ponúknuť mladým Rómom alternatívu k ničnerobeniu, lenivému vysedávaniu na lavičkách, hulákaniu v obchodných centrách a na verejných priestranstvách, alkoholu, cigaretám a návykovým látkam, pomáhame hlavne a predovšetkým sami sebe. Ak to chceme urobiť cez podporu ich záujmov a talentu, musíme ísť do osád.

Na to netreba ucelenú štruktúru vzájomne prepojených centier a projekty za milióny eur. Bohate postačí montovaný záhradný domček, ktorý sa predáva v stavebninách a veľkých záhradných centrách za pár stoviek eur. Dá sa priviezť priamo do osady a poslúži ako oáza ticha, kde sa budú môcť deti venovať svojim záujmom, prípadne ako úschovňa hračiek a športového náradia.

Treba však pamätať aj na to, že ľudia, ktorí sa budú deťom v takýchto centrách venovať, si musia vopred získať ich dôveru, a to nielen samotných detí, ale najmä ich rodičov, lebo ináč nám svoje deti nezveria. Cigáni, ak nemusia, nikdy sami neprídu na miesto, ktoré nepoznajú za niekým, koho nepoznajú.

Vzdelanie a zase vzdelanie

Podporiť voľnočasové vyžitie rómskej mládeže je určite chvályhodný počin, ale problematiku nerieši, pretože obchádza podstatu problém.

V prvom rade a pred všetkým ostatným je treba zabezpečiť, aby Rómovia boli vzdelaní, minimálne tak, ako je bežný priemer v našej spoločnosti.

Denne na vlastné oči vidím ako cigánske deti vzdávajú posledné pokusy “chytiť sa” v škole. V podmienkach, v ktorých žijú a v stimuloch, ktoré im poskytujú ich rodiny, nikdy nebudú môcť v našich školách prosperovať. Toto je veľký problém nielen Rómov samotných, ale predovšetkým nášho školstva.


Dávno prestalo plniť funkciu vyrovnávania šancí pre deti z rôznych ekonomických a vzdelanostných prostredí. Namiesto toho robí, bohužiaľ, pravý opak – kladie na deti neprimerané nároky, ktoré vyžadujú neustálu pomoc a podporu rodičov. Toto v rómskych rodinách úplne absentuje a deti sa veľmi rýchlo vo vyučovacom procese stratia a už sa nikdy nechytia. Začnú školu vedome vynechávať, prepadávať, dostávajú sa do špeciálnych tried.

Korona (ne)korona, mala byť v osade online

Polovica mojich súboristiek je v špeciálnom vzdelávaní, ďalšia polovica prepadáva, jedna dievčinka tento rok dokonca z ôsmich predmetov! Behom online vzdelávania v čase korona opatrení totiž neposielala do školy vypracované zadania. Že tie zadania vôbec nedostávala, keďže v osade nie je možnosť vzdelávať sa online, nikoho nezaujíma.

Keď som v jej mene poprosila o pomoc Úrad splnomocnenca pre rómsku menšinu, povedali mi, že treba získať vyjadrenie vedenia školy, podať písomnú sťažnosť na regionálny úrad školskej inšpekcie, pripojiť predpísané dokumenty atď. Korunu tomu nasadili tým, že to všetko musí urobiť zákonný zástupca dieťaťa. Keď som im vysvetlila, že zákonný zástupca dieťaťa sa v probléme neorientuje, nevie sa písomne vyjadrovať a konfrontovať školu si netrúfne, úrad usúdil, že sa teda nedá nič robiť.

V akej spoločnosti to žijeme?? Neznamená slovo splnomocnenec niekoho kto má plnú moc? Kto iný má rómskej komunite pomôcť ak to nedokáže úrad (s desiatkami zamestnancov) založený špeciálne na tento účel? Kedy si naša vláda uvedomí, že Cigáni sa musia vzdelávať a my im v tom musíme pomôcť? Jediná zmysluplná vec, čo pre nich môžeme urobiť je zabezpečiť im prístup k adekvátnemu vzdelaniu. Slovo adekvátny je tu veľmi dôležité, lebo osnovy väčšiny našich základných škôl predstavujú pravý opak.

Stačilo by málo

Vylúčené komunity nutne potrebujú prítomnosť osôb, ktoré majú aspoň maturitné vzdelanie, aby v našom absurdnom systéme (povinnej rodičovskej asistencie so školskými povinnosťami) nahradili rodičov.


Každý z nás nerómov občas potreboval so školským učivom a úlohami poradiť. Keď si nevedeli rady rodičia, poradili starí rodičia, súrodenci, teta s ujom, sesternica, kamarátka, suseda.

A teraz si predstavte, že babka je negramotná, dedko vo väzení,  teta s ujom trikrát prepadli, súrodenci sú v špeciálnych triedach a susedia nemajú dokončenú ani povinnú školskú dochádzku. Nerómski spolužiaci sú vzdialení niekoľko kilometrov pešej chôdze po hlavnej ceste. Chodník tu nie je a autobus išiel na poludnie, ďalší pôjde až zajtra. Koho sa potom opýtate?

Pravdupovediac, túto otázku si vôbec nepoložíte. Vyrastáte s vedomím, že učivu nerozumiete a že si zaslúžite ďalšiu päťku. Pritom často stačí tak málo, často len vysvetliť čo zadanie úlohy znamená (lebo mnohí naši autori učebníc živé dieťa pravdepodobne nikdy nestretli).  Dalo by sa veľmi veľa napísať o tom, ako veľmi málo stačí pomôcť mnohým deťom, aby v škole nezaostávali.

Rovnako dôležitá ako práca s deťmi je však aj práca s rodičmi, ktorým je často úplne jedno ako sa ich deťom v škole darí. Je treba robiť osvetu, aby dospelí v osadách pochopili, že vzdelanie priamo súvisí s tým, ako sa bude človeku ďalej v živote dariť, lebo túto asociáciu Cigáni nemajú. 

Vychytralý štát

A je úplne samozrejmé, že musíme zamestnať a zaplatiť ľudí, ktorí sa na túto prácu dajú. Postoj nášho štátu, ktorý necháva komunitnú prácu na dobrovoľníkoch je vychytralý, krátkozraký a nebezpečný. Využívať na pomoc znevýhodneným komunitám európske granty a dotácie tiež nie je riešenie. Projekty majú zväčša krátkodobé a časovo obmedzené trvanie, ale pýta sa niekto čo sa stane potom, keď grant dobehne a projekt skončí? (Tak deti, rok sme sa pohrali, peniažky z Bruselu sme pomíňali, a teraz nech sa páči, vráťte sa k vysedávaniu, fetovaniu a záškoláctvu.)

Táto oblasť nutne potrebuje stálu pozornosť vlády, systematickú prácu a dlhodobú víziu.

Nenechajme sa omámiť miliónmi, ale počúvajme odborníkov a ľudí z praxe, učme sa v zahraničí a vedomosti aplikujme na domáce podmienky. Venujme sa konečne tomu, čo je naozaj dôležité! Lebo už dávno bolo neskoro. 


Komentáre (1)
  1. Avatar Peter píše:

    Ďakujem autorke. Kvalifikovaný pohľad do prostredia rómskej komunity. Takmer neuveriteľné, že ešte existujú zanietenci, ktorí dokážu v prospech tejto dlhodobo diskriminovanej komunity bez odmeny pracovať a bojovať o jej prirodzené ľudské práva.
    Náš štát, v tomto prípade si však myslím, že hlavne orgány miestnej samosprávy akoby si vôbec neuvedomovali, že prijatím volených funkcií prebrali na seba občiansku, ale aj veľkú politickú zodpovednosť za riešenie problému, ktorý by sme však už nikdy nemali označovať ako rómsky. Ako píše autorka blogu, je to výsostne náš spoločný problém. A samozrejme problém tých, ktorí majú v rukách politické aj ekonomické nástroje aby ho riešili a aby tak odbremenili od jeho budúcich dôsledkov aj svoje vlastné detí a vnúčatá. Ak to nerobia, odovzdávajú aj svojím najbližším, nielen krásne novobudované rodinné domy a sociálny komfort, ale aj ekonomickú záťaž, ktorú možno smelo prirovnať k tým, ktoré im prenesú v budúcnosti aj riešenia našich minulých a súčasných ekologických hriechov.
    Vďaka autorke za jej memento pripomienku a za prácu, ktorú vykonáva. Dúfam však, že tento blog sa dostane aj k tým ktorí o riešení NÁŠHO problému môžu, či vlastne musia rozhodovať.

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *