Blogy

Gádži v osade: „Viac informácií vám nemôžeme poskytnúť“. (Je tá, ktorá pomáha za vlastné, lebo jednoducho nemôže zmiznúť)

Keď som prvýkrát navštívila starostu ohľadom miestnej rómskej komunity, a možnosti práce s ňou, odchádzala som nadšená. Hoci s marginalizovanou komunitou obec dovtedy systematicky nepracovala, plán miestnej samosprávy sústrediť svoju pozornosť týmto smerom, bol pre mňa dlho hľadanou výzvou. A keď som sa dozvedela o úmysle zriadiť pre túto činnosť pracovné miesto akéhosi sprostredkovateľa či komunikátora medzi obyvateľmi osady na jednej strane a miestnym úradom a väčšinovým obyvateľstvom na strane druhej, neváhala som ani na chvíľu.

S rómskym etnikom som mala dlhoročné skúsenosti, poznala som ich problémy, kultúru a čiastočne aj jazyk a bola som pripravená vrhnúť sa do práce zo všetkých síl.

Sama


Bez akýchkoľvek vstupných informácií som začala chodiť do osady, zoznámila sa s jej obyvateľmi a strávila leto v diskusiách s nimi a prípravou detí na reparáty, ktoré ich čakali po prázdninách.

Dospelým a starším obyvateľom obce som pomáhala objednať sa na vyšetrenia, porozumieť lekárskym správam alebo úradným oznamom.

Tu sa zrodila aj myšlienka založiť rómsky tanečný súbor a začali naše prvé skúšky. Myšlienka, že by som sa mohla v osade objavovať pravidelne, a že by sa na moju pomoc mohli jej obyvatelia spoľahnúť, nadchla rovnako deti ako aj dospelých.

O svojich malých pokrokoch som pravidelne informovala predstaviteľov obce a všetky moje správy sa stretli s porozumením. Vlastne, takmer všetky. Na jednu, dôležitú, som však doteraz nedostala odpoveď, a to, keď som sa priamo spýtala či môžem počítať s pracovným miestom rómskeho koordinátora. Dovtedy som totiž všetko robila na vlastné náklady.

Krátko potom ako som začala chodiť do osady a posielať vedeniu obce prvé správy, dostala som informáciu z kancelárie starostu, že niekoľkí zamestnanci mestského úradu prejavili záujem so mnou v tejto oblasti spolupracovať a uvítali by osobné stretnutie.

Nemohla som zmiznúť


Považovala som to za dobrú správu a všetkým zainteresovaným som poslala v tomto zmysle konštruktívny email. Neodpovedal mi nikto. Ani na mnohé ďalšie správy. Pochopila som, že zapálený starosta neznamená nutne nadšený úrad.

Pochopila som, že miestne rozpočty sú obmedzené a vytvorenie ďalšieho pracovného miesta ohrozuje existenciu alebo finančné ohodnotenie iného. Pochopila som, že je absolútne nutné, aby prácu s marginalizovanými komunitami, práve z tohto dôvodu, financoval štát. A po nejakom čase som pochopila aj to, že keď chcem Cigáňom v osade pomôcť, musím to urobiť na vlastné náklady.

Odmietnutie obce akokoľvek inštitucionálne zastrešiť a honorovať moju prácu bolo rozhodne čiarou cez rozpočet. Deti aj dospelí si na moju prítomnosť v osade zvykli, počítali s moju pomocou pri domácich úlohách a školských zadaniach, a na neistých nohách, ale predsa, už stál aj tanečný súbor. Nemohla som teraz jednoducho zmiznúť. Uskromnila som sa teda vo svojich výdavkoch na minimum a rozhodla sa skúsiť ešte iné možnosti.

Dotácie, granty a iné na hlavu

Problémom grantov bolo hneď niekoľko. Za všetky spomeniem dva exemplárne. Grant sa obvykle neposkytuje na niečo čo funguje, ale na niečo čo si donor predstavuje, že by fungovať malo. Uchádzať sa o grant znamená trafiť sa do presnej predstavy jeho poskytovateľa.

V čase, keď to bolo aktuálne pre mňa, sa v programe Kultminor dlho nachádzala jediná grantová výzva, a to na na podporu vydavateľskej a publikačnej činnosti Rómov. Nikdy som nenosila do osady darčeky. Jediné, čo som tam nosila boli noviny. Keby poskytovateľ grantu poznal život vo vylúčených komunitách, vedel by, že v osadách nemá kto noviny čítať, nieto aby ich ešte vydával.

Ďalším, prohibitívnym znakom grantu je, že nikdy nie je určený na plat toho, kto prácu vykonáva. Môžete nakupovať pomôcky od výmyslu sveta, ale nemôžete zaplatiť vlastnú prácu.


Keď sa grant ukázal, pre naše potreby, ako nepoužiteľný systém financovania, napadla ma spásonosná (aspoň vtedy sa mi to tak zdalo) myšlienka osloviť slovenské akademické inštitúcie. Napísala som snáď na všetky univerzity a vysoké školy, ktoré mali na svojich fakultách predmety ako sociológia, antropológia, sociálna práca a romistika. Ponúkla som im svoje skúsenosti a prístup do osady a k jej obyvateľom, výmenou za moje zaradenie, ako externého spolupracovníka, do niektorého z bežiacich projektov. Bohužiaľ, aj tento, ako aj mnohé ďalšie moje pokusy boli neúspešné.

A vy ste kto?

Fakt, že ma obec odmietla ako zástupcu Rómov oficiálne zamestnať, má, okrem vyššie spomínaných, aj ďalšie praktické dopady.

Dve z mojich súboristiek odrazu prestali chodiť na skúšky. Keď som po nich cez prázdniny pátrala a zisťovala od iných Cigáňov čo sa s nimi stalo, dozvedela som sa, že “Starký ich vyhodil z domu”.

Cigánske deti človeku často poskytnú informáciu, ktorá vyrazí dych, bez toho aby si sami uvedomili jej dopad. Pravda bola taká, že starý pán skutočne vyhodil z domu matku so štyrmi deťmi. Rodina sa následne pretĺkala v okolitých obciach u príbuzných, z ktorých nie všetci boli nadšení z takéhoto prírastku.

Cigáňov je v jednej domácnosti veľa aj bez piatich ďalších ľudí. Vedela som, že minimálne dve zo štyroch detí sú školopovinné a že je nutné, aby sa situácia najneskôr do septembra stabilizovala tak, aby mohli nastúpiť do školy v mieste bydliska.

Poprosila som o pomoc sociálny odbor na mestskom úrade. Dozvedala som sa od nich, že o situácii vedia a že rodine pomohli zabezpečiť chránené bývanie vo väčšom meste. Podmienkou nasťahovania bolo predloženie dokumentov zo strany matky.


Keďže táto potrebné papiere nedodala, celé bývanie padlo a sociálny odbor s tým nemohol nič viac robiť a tým pádom ich to ďalej ani nezaujímalo. Dopis bol zakončený už dobre známymi slovami: ”Viac informácií Vám v tejto veci nemôžeme poskytnúť”.

Bolo by zbytočné hádať sa či prosiť. Sociálny odbor má pravdu – kto som ja, aby mi poskytovali súkromné informácie? Čo na tom, že som jediná kto o tej rodine vie viac než akýkoľvek úradník?

Že viem, prečo dedko vyhodil z domu nevestu aj s vnúčatami a viem ešte veľa ďalších vecí? Že som pravdepodobne jediná koho zaujíma osud tých štyroch detí a fakt, že musia chodiť do školy? Vzhľadom na to, že nemám v obci oficiálnu funkciu, však nemám právo riešiť veci v ich mene.

Som gádži v osade

Veľmi často tiež potrebujem kontaktovať vyučujúcich detí z osady ohľadne domácej prípravy. Ich prvá otázka v takomto rozhovore je úplne prirodzené “A vy ste kto?”.

Hm, kto vlastne som? Som tá, ktorá aspoň čiastočne rozumie ich reči a snaží zaznamenať ich staré piesne. Nachodí desiatky kilometrov do osady a z osady a vedie ich tanečný súbor. Tá, ktorá im nosí do osady noviny a časopisy, ukazuje na mape našu krajinu a hovorí o pani prezidentke a Úrade splnomocnenca pre rómske komunity.

Som tá, ktorá s nimi počíta príklady z matematiky, vysvetľuje anglické slovíčka a na požičanom počítači v zadymenej kuchyni pomáha vytvárať prezentácie v Power Pointe.

Som tá, ktorá odpovedá na otázky typu koľko je štvrť na päť, čo je to obsah, čo znamená formulár alebo ako naložiť s informáciou “Tlačivo je k dispozícii na stránkach školy”. Som tá, ktorej práca nie je inštitucionálne zastrešená a ktorá týchto ľudí nesmie oficiálne zastupovať. Som gádži v osade.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *